Explore
Also Available in:

ŽIŤ 900 ROKOV

autor:
preložil: Jarier Wannous

Málo ľudí sa dožíva 120 rokov. Rozumieme viac … ale môžeme žiť dlhšie s novým výskumom? Fascinujúce nové informácie o tom ako a prečo starneme objasňujú dlhý vek ľudí pred potopou.


204age_graph
Dĺžky života ako sú zaznamenané v Biblii, počnúc predpotopnými patriarchami (označené podľa dátumu narodenia). Všimnite si prudký pokles po potope. To je jasný dôkaz toho, že muselo nastať niečo veľmi dramatické v ľudskej histórii.
Kliknite na obraz pre zväčšenie.

V knihe Genesis Biblia rutinne zaznamenáva ľudskú dĺžku života, ktorá sa zdá byť nehorázne odlišnou ako je naša súčasná skúsenosť. Adam žil 930 rokov, Noach sa dožil ešte dlhšieho veku 950 rokov (pozrite graf nižšie). Tieto dlhé veky nie sú náhodne rozložené, ale sú systematicky dlhšie pred Noachovou potopou a po nej strmo klesajú.

Dlhé veky nie sú prezentované v Biblii ako keby boli nejako nezvyčajné v tej dobe, nieto ešte zázračné.

Mnohí ľudia sa hneď posmievajú týmto vekom, pričom tvrdia, že sú „biologicky nemožné“. Aj keby sme dnes ignorovali všetky smrteľné choroby, tak ľudia väčšinou zomierajú na starobu skôr ako dosiahnu vek 100 rokov. Dokonca aj veľmi výnimočné prípady sa nedožívajú oveľa dlhšie ako 120 rokov.

Keď sa však pozrieme na dôkazy spojené so starnutím, tak vidíme, že horná hranica dnešnej priemernej dĺžky života nie je „biologicky nevyhnutná“ pre ľudí alebo mnohobunečných tvorov.

Choroby, jedlo, „opotrebovanie“ a iné environmentálne faktory bezpochybne hrajú rolu v tom, ako dlho žijeme. Zdá sa však, že základ všetkých týchto faktorov je nejako zapísaný v našom genetickom kóde, ktorý rozhoduje, čo je „horná hranica“. To v skutočnosti nie je prekvapujúce. Väčšina z nás vie o rodinách, kde sa skoro každý dožíva vysokého veku – samozrejme aj opačne.

Napriek tomu, že sa zdá, že každý druh má „naprogramovanú“ „hornú hranicu“, tak experimenty s krížením ukázali, že táto hranica sa dá zmeniť, dokonca dramaticky. Experimenty s muškami a červami ukázali, že dlhý vek sa dá dostať a odstrániť z populácie. To znamená, že môžeme mať dve populácie tých istých mušiek, pričom jedna z nich žije priemerne niekoľko krát dlhšie ako tá druhá. Dokonca bol identifikovaný aj genetický „prepínač“, ktorý vpláva na dĺžku veku niektorých druhov červov.

Prečo sa opotrebúvavame?

Ako je možné, že všetky mnohobunečné tvory (ako ľudia) sa nakoniec opotrebujú a zomierajú? Nie je dostatočné povedať, že existujú fyzikálne zákony, ktoré hovoria, že všetky pevné štruktúry sa nakoniec opotrebujú. Je to síce pravda, ale biologické mašiny majú zabudovanú „inteligenciu“ (naprogramovanú v DNA), ktorá im dáva schopnosť sa opravovať.

To je dôvod prečo jednobunkové tvory ako baktérie nezomierajú zo staroby – oni sa jednoducho rozdelia na dve nové kópie, z ktorých sa každá rozdelí na ďalšie dve, atď. [poznámka pridaná v Máji 2009, modifikovaná v Marci 2014: V skutočnosti existujú dostatočné dôkazy toho, že jednobunečné organizmy dokážu prechádzať starnutím – t.j. starnutie a smrť, napriek tomu, že ich schopnosť rozdeliť sa na identické „čerstvé kópie“ naznačuje, že to nie je úplne porovnateľné. Naopak Kráľovská spoločnosť napísala 27. marca 2014 na svojom blogu o mnohobunečných tvoroch známych ako hydra: „Existujú dôkazy, ktoré naznačujú, že hydra má biologickú nesmrteľnosť – ak nedôjde k nehode alebo ľahostajnosti … dokážu sa reprodukovať pučaním a nepreukazujú známky starnutia (ktoré vedie k smrti).] Tvory ako sme my majú orgány (napr. pečeň, obličky, atď.), ktoré sú vytvorené jednotlivými bunkami. Prečo tieto bunky nepokračujú v delení sa, opravovaní a obnovení orgánu naveky? Keby to malo nastať a opotrebované bunky by boli nahradené novými bunkami a potom žiadne z našich „častí“ by sa neopotrebovalo. To samozrejme znamená, že my by sme sa nikdy neopotrebovali. Mohli by sme zomrieť tak, že na nás padne strom, alebo z nejakej infekcii, ale nikdy by sme nezomreli kvôli starnutiu.

Samozrejme to tak nie je. Naše jednotlivé orgány sa opotrebovávajú. Bunky v nich sa dokážu množiť istú dobu, ale nie naveky. Po nejakom množstve delení sa jednoducho prestanú deliť. Je známe, že sa ľudské bunky sa zvyčajne rozdelia 80-90 krát a potom prestanú.

Zdá sa, že existuje na konci každého z našich chromozómov štruktúra nazývaná telomér. Predstavte si ju ako zariadenie na počítanie, ktoré má množstvo koraliek na svojom konci. Vždy keď sa rozdelí bunka, je to akoby korálka bola prestrihnutá, čo skracuje telomér (pozrite sekciu nižšie).1 Keď sa všetky korálky prestrihnú, bunky sa už nemôžu ďalej rozdeľovať. Odvtedy ako sa každá bunka „vybije“ už nie je nahradená novými. Takže aj keby sme sa vyhli akémukoľvek druhu smrteľných nehôd alebo chorôb, tak nakoniec podľahne zlyhaniu jedného alebo viacerých orgánov.

Prístroje, ktoré používajú bunky na delenie sú kontrolované inštrukciami napísanými v genetickom kóde DNA. Zdá sa teda, že existuje nejaký naprogramovaný limit, i keď to nie jediný faktor pri starnutí, ale mohlo by ísť o veľkú časť príbehu. V skratke neexistujú žiadne známe biologické dôvody, prečo by bola dĺžka života 900 rokov nemožná, keby bol genetický limit nastavený v inom bode.

Taktiež existujú dôvody si myslieť, že by mohla existovať veľká variácia v tejto genetickej „hornej hranice“. Už sme videli, že jednoduché preusporiadanie genetických frekvencií cez riadeného výberu v muškách dokáže drasticky zvýšiť ich dĺžku života.

Skutočná otázka teda už nie je: „Ako je možné, že žili tak dlho?“, ale: „Prečo už tak dlho nežijeme?“

LifespansCompared
Kliknite na obraz pre zväčšenie.

Porovnanie dĺžky života

Keby sme ignorovali smrť nehodou alebo chorobou, tak rôzne živé bytosti sa zdajú byť geneticky naprogramované žiť s rôznymi priemernými dĺžkami života. Hromadia sa dôkazy toho, že takéto naprogramovanie nie je úplne zafixované – selektívne kríženie v niektorých tvorov drasticky zvýšilo priemernú dĺžku života.

Noachovo Nové prostredie

Keď sa pozeráme na pokles dĺžky života po potope, tak je prirodzené si myslieť, že to musí súvisieť s tým, ako sa svet drasticky zmenil. Zdá sa, že dôkazy z fosílneho záznamu naznačujú, že úrovne oxidu uhličitého (pravdepodobne aj kyslíka) boli vyššie v predpotopnom svete. Mnohí boli návrhu, že existovala atmosférická klenba vodnej pary, ktorá ochraňovala predpotopný svet od kozmického žiarenia. Avšak neexistuje veľa dôkazov o pravdivosti toho, či je starnutie podstatne ovplyvnené akýkoľvek s týchto faktorov.

Predstava, že prostredie sa stalo tak „toxické“ po potope, že dokázalo znížiť dĺžku nášho veku o 8 storočí, teda na jednu devätinu toho, čo bývali, zlyháva pri jednom nutnom bode. Noach už mal viac ako 600 rokov, keď vystúpil z archy. Avšak toto údajne oveľa nepriateľskejšie prostredie nespôsobilo, že by rýchlo zoslabol a umrel počas niekoľkých desaťročí. Naopak žil ďalších 350 rokov a prekonal dokonca aj vek svojho predka Adama.

Nevieme, či náhodou environmentálne faktory nevytvárajú problémy iba počas vývojovej fáze ľudského života. Avšak jednoduchým vysvetlením toho, prečo žil Noach tak dlho je, že Noachová genetika mu dala potenciál žiť tak dlho. Je taktiež pravdepodobné, že väčšina alebo dokonca všetci ľudia pred potopou boli naprogramovaní s dlhším vekom života ako sme naprogramovaní dnes my.

Čo sa teda stalo? Pamätajte na to, že celá populácia sa zmenšila iba na malú hŕstku. Existujú dosť známe spôsoby, ktorými sa dajú formy génov (alély) obsahujúce kódovanie pre dlhší život eliminovať z populácie, ktorá prešla takýmto zúžením – až k 8 ľuďom (pozrite nižšie).

Iné faktory

Aj keby takáto genetická strata bola dôvodom zníženiu dĺžky života, tak nemusí byť jedinou. Škodlivé mutácie, ktoré sa rýchlo hromadili mohli hrať istú časť. Niektoré z týchto mutácií mohli spôsobiť napríklad skrátenie dĺžku telméra. Pestrosť dostupných rastlín bola po potope drasticky redukovaná. Je možné, že to bol dôvod prečo Boh dovolil človeku jesť po potope mäso. Ani však najzanietenejší nadšenci pre zdravé jedenie by nenavrhovali, že jednoduchou zmenou diéty by sme dnes dokázali žiť 950 rokov. Možno niektorí z týchto iných faktorov boli dôvodom stáleho znižovania, ktorý trval storočia. Izák žil 180 rokov, Mojžiš 120 a kráľ Dávid iba 71 rokov. Zaujímavé je, že v súčasnosti môžeme sledovať nárast dĺžky života kvôli environmentálnych faktorov. Myslím si však, že na to, aby dĺžka nášho života bola čo i len trocha podobná Noáchovej, tak potrebujeme niečo z jeho genetických faktorov.

Hlavný dôvod pre starnutie a smrť je samozrejme kliatba na celé stvorenie z Genesis 3. Boh povedal Adamovi, že ak ho neposlúchne, tak „zomierajúc, zomrieš“ [dosl. z Heb.]. Adam hneď zomrel duchovne a začal fyzicky zomierať v tom istom dni, presne rovnako ako dnes všetci zomierame.

Moderný genetický výskum ukazuje, že všetci dedíme neodvratnosť starnutia a smrti. Keď sa pozeráme na svoje vrásky v zrkadle, tak by nám to malo pripomenúť hrôzu hriechu v Božích očiach. To by malo u nás vytvoriť veľmi silný pocit vďaky Bohu, že nám poskytol cestu ako utiecť z Jeho spravodlivého súdu na náš hriech, cez Jeho Syna, Pána Ježiša Krista.

Žiť nad vlastné pomery

V 60. rokoch minulého storočia uzavrel právnik stredného veku dohodu s klientkou vo svojich 90. rokov. Podľa dohody mal právnik získať vlastníctvo nad jej bytom a na oplátku mala dostať príťažlivý mesačný plat. Mohla žiť v byte zadarmo do konca svojho života. Zdalo sa to ako jasná obojstranná výhra. Kvôli jej starého veku mal určite dostať byt za veľmi lacný peniaz a ona mohla prežiť zvyšok svojho života s vysokým príjmom.

Nanešťastie pre právnika jeho klientke, Jeanne Calment, bolo súdené sa stať najstaršou žijúcou osobu v modernej histórii. Zomrela v roku 1997 (s dobrým zdravím) vo veku 122 rokov, 164 dní. Jej právnik zomrel zo starého veku dávno pred ňou. On (a jeho firma) jej nakoniec zaplatil niekoľko krát viac ako bola cena jej bytu.

Dvaja francúzski výskumníci nedávno vystopovali rodokmeň Calmentovej po piatich generácií. Každý z jej predkov žilo v priemere 10,5 roka dlhšie ako je priemerný vek smrti v tom istom regióne. Nakoniec usúdili, že to ako žila alebo čo jedla nebolo hlavným faktorom jej vysokého veku ale veľmi zriedkavé spojenie génov pre dlhý vek v jednej osobe. Je samozrejmé, že sa jej taktiež podarilo vyhnúť sa akejkoľvek nehode, ktorá jej mohla spôsobiť skorú smrť.

To je zhodné s našou tézou o tom, že existujú genetické faktory spojené s dĺžkou veku. Dostupnosť veľkého množstva týchto faktorov u našich pred potopných predkov by mohla vysvetliť ich dĺžku života, pričom ich strata by mohla vysvetliť nasledovný úpadok.


204table
Možné genetické kombinácie zdedené potomkom.

Genetická strata po potope – dôvod zníženia dĺžky života?

Existuje dosť známy a jednouchý fenomén nazývaný „genetický drift“, cez ktorý rôzne formy (alély) génov (časti DNA, ktoré kódujú rôzne charakteristiky) môžu byť stratené v malých populáciách.

Gény existujú v pároch. Jednu časť dedíte od svojej matky a druhú časť od svojho otca. Vo vyššie uvedenom diagrame, „G“ forma génu je prítomná u otca ale nie u matky. Vidíme, že každý z ich detí má pravdepodobnosť 50% zdediť „G“ verziu toho konkrétneho génu. Teda pravdepodobnosť, že žiadny potomok nedostane tento gén nie je taká malá. (Ak by mali iba tri deti, tak pravdepodobnosť je 1 k 8). V situácii, kde celé ľudstvo bolo redukované na Noacha, jeho troch synov a ich ženy, je to celkom pravdepodobné, že niektoré formy génov prítomné u Noacha sa nedostali ďalej. Keďže sa teraz zdá, že veľká časť starnutia je pod kontrolou génov, tak strata nejakej časti génov pre dlhý život mohla byť dôvodom pre úpadok po potope. Je možné, že nasledovné zúženia populácii (Babel) znova napomohli tejto genetickej eliminácii.2


Odpočítavanie smrti

CountdownToDeath
Kliknite na obraz pre zväčšenie.

„Korunka“ na konci každého chromozómu (nazývaná telomér z gréčtiny τέλος telos =“koniec“ a μέρος meros „časť“) je, podobne ako korunka koniec šnúrky, potrebná na ochranu konca od štiepeniu. Telomér sa skracuje s každým delením bunky – keď sa dosiahne limit, tak bunka už nie je schopná ďalej sa deliť. To je pravdepodobne jediný spôsob, ktorým je „naprogramovaná“ v nás dĺžka nášho života. Neexistuje biologický dôvod prečo by všetci ľudia nemohli žiť oveľa dlhšie ako v súčasnosti, keby mali vhodnú genetiku.

Už dlho bolo známe, že existujú ľudské bunky, ktoré sa dokážu večne deliť – rakovinové bunky. Zdá sa, že tie nemajú zabudovaný „vypínač“, ktorí im hovorí, kedy sa majú prestať deliť, takže sa dokážu ďalej kopírovať. Preto lekárske laboratória, ktoré potrebujú používať ľudské bunky vo svojom výskume môžu byť neustále zásobované bunkami, ktoré sú „potomkami“ rakoviny nejakého nešťastlivca. (Nazývané HeLa bunky, podľa Henrietty Lacks, dámy, ktorá túto rakovinu mala). Línia HeLa buniek je efektívne „nesmrteľná“ (pokiaľ nebudú nejako fyzicky zničené všetky HeLa bunky).

Výsledky laboratória založené na enzýme3 zapojeného do replikácii teloméru nedávno spôsobili veľa vzrušenia. Modifikované línie ľudských buniek sa delili o mnoho krát dlhšie ako je ich limit. Niektorí špekulujú o tom, že takéto manipulácie by mohli pomôcť ľuďom dožiť sa oveľa dlhšieho veku, pokiaľ nepodľahnú predtým chorobe alebo nehode. Starnutie je isto oveľa komplexnejšie ako sa zdá z týchto jednoduchých diskusií, ktoré sú založené na začiatočné objavy. Dôkazy však zatiaľ naznačujú, že genetika hrá významnú úlohu.

Bibliografia a ďalšie čítanie

  • New Scientist: November 22, 1997, str. 7; January 3, 1998, str. 6; February 7, 1998, str. 14; February 28, 1998, str. 23.
  • ‘Can science beat the body clock?’ Sunday Times (London) January 18, 1998, str. 15.
  • ‘Extraordinary lifespans in ants: a test of evolutionary theories of aging’, Nature389:958–960, 1997.
  • ‘Why do we age?’ U.S. News & World Report, August 18–25, 1997, str. 55–57.
  • ‘Genetics of Aging’ Science 2785337:407–411, 1997.

Referencie a poznámky

  1. Zjednodušené pre krátkosť – existujú fluktuácie v dĺžke pri skracovaní sieti. V mozgových bunkách sa telomér neskracuje. Návrat k textu
  2. To predpokladá, že v pred potopnom svete pravdepodobne existovala veľká rôznorodosť v dĺžke života, pričom niektoré mohli byť naprogramované na maximum 400 až 500 rokov. To je možno dôvod prečo sa nepodarilo Noachovym synom dosiahnuť jeho dlhý vek. Návrat k textu
  3. Tento enzým, nazývaný telomeráza, bol objavený v roku 1980 nositeľkou Austrálskej ceny z roku 1998, Prof. Elizabeth Blackburn. Bez telomerázy bunka nedokáže kopírovať svoje „korunky“. Prof. Blackburn spolu s Carolom Greiderom a Jackom Szostakom boli odmenení Nobelovou cenou vo fyziológie v roku 2009 za objavenie toho, ako sú chromozómy chránené telomérmi a enzýmom telomerázy. Návrat k textu