Pôvod života

Vysvetlenie toho, čo je potrebné pre abiogenézu.

autor: Don Batten
preložil: Jarier Wannous (facebook.com/Stvorenie512)

Úvod

Ako vznikol život? Pôvod života je nepríjemným problémom pre tých, ktorý trvajú na tom, že život vznikol len pomocou prírodných procesov. Naturalistický pôvod života je taktiež známy ako abiogenéza alebo aj ako chemická evolúcia.

Niektorí evolucionisti sa pokúšajú tvrdiť, že vznik života nie je súčasťou evolúcie. Avšak skoro každá učebnica biológie má sekciu o vzniku života v kapitolách venovaným evolúcii. Univerzita Kalifornie, Berkley, zahrňuje vznik života do kurzu „Evolúcia 101“ s vybraným titulom „Z polievky k bunkám-pôvod života“.¹ Vysoko postavený obrancovia „všetkého evolučného“ ako napríklad P.Z. Myers a Nick Matzke súhlasia s Richardom Dawkinsom, že vznik života je súčasťou evolúcie.²

Známy evolucionista, G.A. Kerkut, rozlišoval medzi všeobecnou teóriou evolúcie (GTE, General Theory of Evolution), ktorá zahrňovala pôvod života, a špeciálnou teóriou evolúcie (STE, Special Theory of Evolution), ktorá sa zaoberala iba diverzifikáciou života (údajná téma Darwinovej knihy vydanej v 1859).³

V poslednej dobe sa niektorí obrancovia evolúcie pokúšajú vylúčiť zvažovanie pôvodu života. Je to pravdepodobne preto, lebo nádej, že objavia odpoveď rapídne mizne, keďže jeden vedecký objav za druhým v sofistikovanej mašinérii hoci najjednoduchších buniek ešte viac komplikuje problém naturalistického pôvodu.

Wikimedia commons

Takže, čo potrebujeme na to, aby sme získali život? Môžeme rozdeliť problém pôvodu života na niekoľko tém v snahe vysvetliť nevedcom čo je v tom zahrnuté (Napriek tomu, že to stále bude komplikované)

Čo potrebujeme získať aby sme mohli získať nejakú živú bunku? Živá bunka má schopnosť vyžadovať všetky zdroje potrebné z okolia na svoju reprodukciu). Prvá bunka musela existovať sama; Čiže nemohla byť závislá od iných buniek aby prežila, lebo iné bunky ešte neexistovali. Paraziti nemôžu byť modelom „prvého života“ lebo potrebujú existujúce bunky na to aby prežili. To taktiež vylučuje vírusy a podobné organizmy ako predchodcov života, lebo potrebujú existujúce bunky na ktorých musia parazitovať, aby sa mohli rozmnožovať. Prióny, ktoré spôsobujú choroby, nemajú nič spoločné so vznikom života, lebo sa môžu „replikovať“ iba tak, že na to využijú bielkoviny, ktoré vytvorili bunky hostiteľského organizmu.

Prvé čo potrebujeme sú správne prísady. Je to trocha ako pečenie koláča; nemôžeme upiecť banánový koláč ak nemáme banány alebo múku.

Získanie všetkých správnych prísad

Už tu je veľký problém, keď sa chceme na vznik života dívať ako na varenie polievky; všetky zložky musia byť prítomné na tom istom mieste aby živá bunka mala nejakú šancu byť zostavená. Ale potrebné zložky pre život obsahujú karbonylové (>C=O) chemické skupiny, ktoré s aminokyselinami a inými amino (-NH₂) zložkami reagujú deštruktívne. Takéto molekuly s karbonylovou skupinou obsahujú aj cukry,⁴ ktoré spoluvytvárajú kostru DNA a RNA. Živé bunky majú spôsoby, ako ich oddeľovať a zabrániť reakciám medzi nimi, alebo dokáže napraviť škodu keby taká reakcia nastala, ale chemická polievka také vybavenie nemá.

Bunky sú neuveriteľne komplexným usporiadaním jednoduchých chemikálii. Nebudem sa zaoberať každou chemikáliou, ktorú by prvá bunka potrebovala; To by vyžadovalo samostatnú knihu. Zdôrazním iba niektoré zo základných komponentov, ktoré musia byť prítomné pre ktorýkoľvek scenár vzniku života.

a. Aminokyseliny

Živé bytosti sú nabité bielkovinami; lineárnymi reťazcami aminokyselín. Enzýmy sú špecifickými bielkovinami, ktoré umožňujú priebeh chemických reakcií (Katalyzátory). Napríklad enzým amyláza sú súčasťou našich slín a spôsobí, že molekuly škrobu z ryže, chlebu, zemiakov atď. sa rozložia na menšie molekuly, ktoré sa ďalej rozložia až na molekuly glukózy. nedokážeme prijať škrob, ale dokážeme prijať glukózu a použiť ju ako palivo na poháňanie nášho tela.

Niektoré reakcie potrebné pre život prebiehajú bez enzýmov tak pomaly, že by nemohli efektívne vyprodukovať dostatok produktu aby to bolo užitočné, dokonca ani za miliardu rokov.⁵

Iné bielkoviny vytvárajú svaly, kosti, pokožku, vlasy a všetky druhy stavebných častí buniek a orgánov. Ľudské telo dokážu vyprodukovať viacej ako 100 000 bielkovín (možno aj milióny; nikto nevie koľko presne), zatiaľ čo typická baktéria dokáže vyprodukovať jednu až dve tisíce rôznych bielkovín.

Bielkoviny sú vytvorené z 20 rôznych aminokyselín (niektoré mikróby majú jeden alebo dva naviac). Aminokyseliny nie sú jednoduchými chemikáliami, a nie je ľahké vytvoriť ich správne bez enzýmov (ktoré sami o sebe sú vytvorené z aminokyselín); pozri obrázok 1.

Miller-Ureyov experiment v 1953, na ktorý poukazujú skoro všetky učebnice biológie dodnes, dokázal vytvoriť nejaké aminokyseliny bez použitia enzýmov. Je to väčšinou použité ako vysvetlenie „vzniku života“, ale to je alebo veľmi ignorantské alebo podvodné.

Napriek tomu, že malé množstvo niektorých správnych aminokyselin sa vytvorilo, podmienky zavedené v experimente by nemohli na Zemi nikdy nastať; napríklad, akýkoľvek kyslík, v „atmosfére“ v nádobe by zabránil vzniknutiu čohokoľvek. Okrem toho, niektoré nesprávne druhy aminokyselín boli vytvorené, ako aj iné chemikálie, ktoré by reagovali spolu a zabraňovali vzniknutiu, čohokoľvek užitočného.

Aminokyseliny potrebné pre funkčné bielkoviny by v prírode nikdy nemohli vzniknúť niečim podobným ako bol tento experiment.⁶ Keď Stanley Miller zopakoval tento experiment v roku 1983 s trochu realistickejšou zmesou plynov získal iba stopové množstvá glycínu, ktorý je najjednoduchšou z potrebných 20 aminokyselin.⁷

Pôvod správnej zmesi aminokyselín ostáva nevyriešeným problémom (pozri ďalší veľký problém pod názvom „chiralita“ nižšie).

b. Cukry

Niektoré cukry môžu byť pripravené iba cez chémiu bez enzýmov (tie, ktoré sú vyrábané iba bunkou). Avšak mechanizmus potrebný na vytváranie cukrov bez použitia enzýmov potrebuje zásadité prostredie, ktoré je nekompatibilné s potrebami syntézy aminokyselín.

Chemická reakcia, ktorá je navrhovaná na formovanie cukrov vyžaduje absenciu dusíkových zlúčenín, ako napríklad aminokyseliny, lebo tie reagujú s formaldehydom, ktorý je medziproduktom, a s cukrami aby vytvoril nebiologické chemikálie.

Ribóza, cukor, ktorý formuje kostru RNA a v jeho upravenej forme aj DNA, ako esenciálna zložka každej živej bunky je obzvlášť problematická. Je to nestabilný cukor (sa rýchlo rozbije na iné molekuly) v reálnom svete pri viac či menej neutrálnom pH (Ani kyslom alebo zásaditom).⁸

c. Súčiastky DNA a RNA

Ako môžeme získať nukleotidy, ktoré sú chemickými „písmenami“ DNA a RNA bez pomoci enzýmov živej bunky? Chemické reakcie si vyžadujú aby formaldehyd (H₂C=O) reagoval s kyanovodíkom (HC≡N). Avšak, formaldehyd a kyanovodík (najmä) sú smrteľnými jedmi. Zničili by kriticky dôležité bielkoviny, ktoré by mohli vzniknúť.

Cytozín (Obrázok 3.), jedna z piatich základných nukleotidových báz DNA a RNA, je veľmi ťažké vytvoriť v ktoromkoľvek pred-biotickom (pred vznikom života) scenári a je taktiež veľmi nestabilný.

DNA a RNA taktiež majú kostru z cukrov a fosfátových skupín. Problém s cukrami bol spomenutý vyššie. Fosfáty by sa vyzrážali kalciovými iónmi hojnými v morskej vode alebo by silno prilipli k povrchu častic hliny. Jeden aj druhý scenár by zabránil aby mohol byt fosfát použitý na vytvorenie DNA.

d. Lipidy

Lipidy („tuky“) sú dôležité pre vytvorenie bunkovej membrány, ktorá obsahuje komponenty bunky, ako aj pre ďalšie dôležité funkcie bunky. Bunková membrána, ktorá pozostáva z niekoľkých rôznych komplexných lipidov, je nevyhnutnou súčasťou sebestačnej bunky, ktorá sa dokáže reprodukovať.

Lipidy majú oveľa väčšiu energetickú hustotu ako cukry a aminokyseliny, takže ich vznik v akejkoľvek chemickej polievke je problémom pre scenáre pôvodu života (vysoko energetické zlúčeniny majú termodynamicky oveľa menšiu pravdepodobnosť vzniku ako zlúčeniny z nižšou energiou).

Mastné kyseliny, ktoré sú primárnou súčasťou všetkých bunkových membrán, bolo veľmi ťažké vytvoriť, dokonca aj s predpokladom chýbajúceho kyslíka („redukujúca“ atmosféra). Aj keby také molekuly vznikli, ióny ako horčík a vápnik, ktoré sú sami o sebe nevyhnutné pre život a majú dva elementárne náboje na jeden atóm (++, t.j. Bivalentné), by sa spojili s mastnými kyselinami a vytvárali zrazeniny, čo znamená, že by sa stali nedostupnými.⁹ Tento proces podobne prekáža mydlu (ktoré je v podstatne sol mastnej kyseliny) aby bolo užitočné na umývanie v tvrdej vode-tá istá zrážacia reakcia, ktorá tvorí „kal“.

Wikimedia commons/Andrei Lomize

Niektorí popularizátori abiogenézy radi kreslia diagramy, ktoré ukazujú jednoduchú dutú guľu lipidu („vačok“), ktorý môže vzniknúť za určitých okolností v skúmavke. Avšak, takáto „membrána“ by nikdy neviedla k živej bunke, lebo bunka potrebuje dostať (látky) cez bunkovú membránu v obidvoch smeroch. Takýto transport do a z bunky si vyžaduje veľmi zložité bielkovinovo-lipidové komplexy, ktoré sa nazývajú transportné kanály, ktoré fungujú ako elektromechanické pumpy. Sú špecifické pre rôzne chemikálie, ktoré musia prejsť do a z bunky (, pumpa ktorá je vytvorená na prenos vody nemusí byť nevyhnutne vhodná na prenos oleja). Mnohé z týchto púmp využívajú energetické zložky ako napríklad ATP aby aktívne poháňali pohyb proti prirodzenému gradientu „“. Dokonca aj vtedy, keď je pohyb v smere gradientu “, z vyšších do nižších koncentrácií, tomu pohybu napomáhajú nosné bielkoviny.

Bunková membrána taktiež umožňuje bunke uchovať si stabilné pH, potrebné pre aktivitu enzýmov, a priaznivé koncentrácie rôznych minerálov (napríklad nie príliš veľa sodíka). Na to sú potrebné transportné kanály („pumpy “), ktoré špecificky prenášajú vodíkové ióny (protóny) pod kontrolou bunky. Takéto čerpadlá sú vysoko selektívne.¹⁰

Prenos cez membránu je taký dôležitý, že „20-30% všetkých génov vo väčšine genómov kóduje bielkoviny membrány“.¹¹ Najmenší známy genóm živého organizmu, ktorý patrí parazitovi Mycoplasma genitalium, kóduje 26 prenášačov¹² spomedzi 482 génov, ktoré kódujú bielkoviny.

Čisto lipidová membrána by neumožnila ani len pasívny pohyb pozitívne nabitým iónom minerálnych látok ako vápnik, draslík, horčík, železo, mangán, atď., alebo záporne nabitým iónom ako napríklad fosfáty, sulfáty, atď. do bunky, a tie všetky sú essenciálne pre život. Čisto lipidová membrána by odpudzovala takto nabité ióny, ktoré sú rozpustné vo vode, nie v lipidoch. V skutočnosti jednoduchá tuková membrána by zabránila pohybu samotnej vody (skúste zmiešať tuk ako olivový olej s vodou)!

Membránové prenášače sa zdajú byť esenciálne pre životaschopnú živú bunku.

V dvadsiatych rokoch 19. st. myšlienka, že život začal mydlovými bublinkami (kvapky tuku) bola populárna (Oparinová „koacervátová“ hypotéza) ale to predchádzalo akýmkoľvek vedomostiam o tom, čo si vyžaduje život v zmysle DNA a syntéza bielkovín, alebo čo membrány musia robiť. Myšlienky boli extrémne naivné, ale stále sa propagujú dnes na YouTube videách, ktoré ukazujú bubliny lipidov, dokonca aj ako sa rozdeľujú, ako by to bolo relevantné na vysvetlenie vzniku života (pozri: Seba-tvoriace bunky? Samozrejme nie!)

e. Chiralita

Aminokyseliny, cukry, a mnohé iné biochemické látky, vďaka tomu, že sú 3-dimenzionálne môžu zvyčajne mať dve formy, ktoré sú zrkadlovým obrazom samých seba; tak ako vaša pravá a ľavá ruka sú zrkadlovými obrazmi seba navzájom. Tento fenomén nazývame chiralita (Obrazok 5).

Základom živých bytosti v súčasnosti sú biochemické látky, ktoré sú rýdze, čo sa týka ich chirality (homochirálne): Ľavotočivé aminokyseliny a pravotočivé cukry napríklad. A tu je háčik: Chémia bez enzýmov (ako Miller-Ureyov experiment), keď niečo robí, tak vytvára zmes aminokyselín, ktoré sú aj pravo aj ľavotočivé. Rovnako to je aj pri chemickej syntéze cukrov (Ako napríklad pri produkcii formiátu).¹³

Vedci zaoberajúci sa pôvodom života bojovali s týmto problémom a navrhli mnohé rôzne potenciálne riešenia ale problém zostáva nevyriešený.¹⁴ Ani dosiahnutie 99% čistoty, ktorá si vyžaduje niektoré úplne umelé mechanizmy, ktoré pravdepodobne príroda nevytvorí, nie je dostatočné. Život potrebuje 100% čisté ľavotočivé aminokyseliny. Dôvod je taký, že keby sme umiestnili pravotočivú aminokyselinu do bielkoviny namiesto ľavotočivej, tak to zmení jej 3D tvar. Žiadna takáto zmena nemôže byť tolerovaná pre vznik bielkovín potrebných pre život.

Aké sú minimálne požiadavky bunky pre život?

Minimálna živá bunka, ktorá dokáže vyrábať svoje vlastne komponenty pomocou chemikálii a energie získanej z okolitého prostredia a reprodukovať sa musí mať:

1. Bunkovú membránu. Táto oddeľuje bunku od prostredia. Musí mať schopnosť udržiavať chemické prostredie vo vnútri bunky, ktoré bude odlišné od vonkajšieho prostredia (Ako vyššie spomínané). Bez toho by chemické procesy života neboli možné.

2. Spôsob uskladňovania informácii alebo špecifikácii, ktoré dávajú bunke pokyny, ako má vytvoriť novú bunku a ako má pracovať v každom momente. Jediný známy spôsob ako toto dosiahnuť je DNA, a akékoľvek návrhy aby to bolo niečo iné (napr. RNA) sa neukázali byť zlúčiteľnými so životom. A potom tu ešte musí byť spôsob ako by sa ten systém premenil na DNA, ktorá je základom každého známeho života.¹⁵

3. Spôsob ako čítať informácie z (2) aby sa vytvorili komponenty bunky, a taktiež aby sa kontrolovali množstvo a čas produkcie daných komponenty. Hlavnými súčiastkami sú bielkoviny, ktoré sú reťazcami (polyméry) stoviek až tisícov 20 rôznych aminokyselín. Jediný známy (alebo dokonca mysliteľný) spôsob ako vytvoriť bielkoviny bunky podľa špecifikácii DNA si vyžaduje viac ako 100 bielkovín a iné komplexné spolufaktory. Zahrnuté sú:

   1. Nano-stroje ako napríklad RNA polymeráza (najmenší známy typ má okolo 4500 aminokyselín).

   2. Topoizomerázy II, ktoré zvíjajú/rozpletajú DNA špirálu aby mohla byť „prečítaná“ (Znova sú to veľmi veľké bielkoviny)

   3. Ribozómy, továrne vo vnútri bunky, kde sa vyrábajú bielkoviny.

   4. Najmenej 20 molekúl na transfer RNA; tieto molekuly vyberajú správnu aminokyselinu, ktorá má byť použitá podľa poradia, špecifikovaného na DNA (Všetky bunky o ktorých vieme majú aspoň 61, lebo väčšina aminokyselín sú špecifikované viac ako jedným DNA troj-písmenovým kódom). Transferová RNA má sofistikovaný mechanizmus na kontrolu, že bola použitá správna aminokyselina podľa DNA kódu.

   5. Existujú mechanizmy, ktoré kontrolujú aby bielkoviny boli zložené do správneho trojdimenzionálneho tvaru, čo zabezpečujú chaperóny, ktoré ochraňujú bielkoviny od zlého zloženia, plus chaperoníny, ktoré napomáhajú bielkovine aby sa zložila správne). Takto je to vo všetkých bunkách.

   A to sú iba základy.

   Značne zjednodušená animácia syntézy bielkovín, ktorá zahŕňa pôsobenie RNA polymerázy, ribozómy, transfer-RNA, chaperoniny a Chaperone. Všetky živé bunky majú tento systém syntézy bielkovín. (komentár v angličtine)

4. Spôsob ako zabezpečiť bunke potrebné biochemické látky z jednoduchších chemikálii v prostredí. To zahŕňa aj spôsob vytvárania ATP, univerzálna energetická mena života. Všetky súčasné živé bunky používajú ATP syntázu, čo je mimoriadne komplexný a účinný elektrický rotačný motor na výrobu ATP (Alebo naopak aby vytvoril elektrické prúdy, ktoré poháňajú ďalšie reakcie a pohyby vo vnútri ale aj mimo bunky).

5. Spôsob ako skopírovať informáciu a odovzdať ju ďalšej generácii buniek (reprodukcia). Nedávna simulácia delenia jednej bunky z najjednoduchšej známej voľne žijúcej baktérie (ktorá má „iba“ 525 génov) vyžadovala 128 počítačoch pracujúcich súčasne počas celých 10 hodín.¹⁶

To by malo ponúknuť náznak toho, čo sa musí stať aby prvá žijúca bunka mohla žiť.

Pred niekoľkými rokmi sa začal zaujímavý projekt na zistenie, aká by mohla byť minimálna bunka, ktorá by dokázala fungovať samostatne, t.j. bez potreby byť závislou na inom živom organizme. Avšak táto bunka mala k dispozícii médium bohaté na živiny, ktoré jej poskytlo veľké množstvo takých organických zlúčenín, aby si bunka nemusela sama syntetizovať mnohé z pre ňu potrebných biochemických látok. Dnes o tejto minimálnej bunke vieme, že potrebuje viac ako 400 bielkovín a RNA komponentov,¹⁷ čo samozrejme znamená, že jej DNA musí mať špecifikácie ako ich vytvoriť. t.j. DNA musí mať viac ako 400 „génov“. K tomuto bodu sa vrátime neskôr.

Vznik polymérov (Polymerizácia)

Život nie je vytvorený iba z aminokyselín alebo cukrov, ale je nabitý polymérmi, čo sú vlákna alebo reťazce jednoduchších zlúčenín spojených navzájom. Polysacharid je polymér cukrov. Bielkovina je polymér aminokyselín a DNA a RNA sú polymérmi nukleotidov. Polysacharidy sú najjednoduchšie, kde články reťazca sú zvyčajne tá istá zložka cukru, ako napríklad glukóza (ktorá tvorí škrob v rastlinách a glykogén u zvierat). Bielkoviny sú o veľa zložitejšie, lebo sú reťazcami aminokyselín, kde každý článok môže byť jeden z 20 rôznych aminokyselín. A v DNA a RNA sú 4 rôzne druhy článkov.

Voda je esenciálnou zložkou všetkých živých buniek; typické baktérie obsahujú asi 75% vody. Voda je dôležitým prenášačom rôznych súčastí bunky, kvôli tomu, že je „univerzálnym rozpúšťadlom“; Je to prostredie, v ktorom sa to všetko deje.

Tu sa objavuje obrovský problém pre scenáre vzniku života: Keď sa napríklad spájajú dve aminokyseliny, tak je uvoľnená jedna molekula vody. To znamená, že v prítomnosti vody je reakcia potláčaná zlým smerom, dozadu; číže sa bielkoviny rozpadnú, nebudú sa budovať až kým sa voda neodstráni. Bunka sa tomu bráni tak, že miesto reakcie izoluje od vody (vo vnútri ribozómov) a poskytuje energiu potrebnú na poháňanie tohto procesu a vytváranie polyméru. Preto formácia bielkovín z viac ako niekoľko aminokyselín je veľkým problémom pre všetky scenáre vzniku života (a pridanie viac času problému nepomáha; lebo sa budú iba viacej rozpadať).

Vznik polymérov si taktiež vyžaduje, aby prísady (monoméry), ktoré budú spojené boli bi-funkčné. To znamená jednoducho to, že aminokyseliny potrebné na vytvorenie bielkovín (alebo cukry potrebné na vytvorenie polysacharidov) majú aspoň dva aktívne miestá, ktoré umožnia inej aminokyseline (alebo cukru) aby sa s nimi spojila na každom konci. Bielkovinu tvoriaca aminokyselina bude mať aspoň jednu aminoskupinu (-NH₂) a jednu karboxylovú skupinu (-COOH), s tým, že aminoskupina jednej aminokyseliny sa bude spájať s karboxylovou skupinou druhej aminokyseliny, čím sa predlžuje reťazec. Zlúčenina s iba jedným aktívnym miestom (monofunkčná) by ukončila tvorbu reťazca. Problém scenárov vzniku života je, že akékoľvek navrhnuté chemické reakcie, ktoré dokážu vytvoriť niektoré aminokyseliny takisto produkujú mono-funkčné aminokyseliny, ktoré ukončujú tvorbu bielkoviny.¹⁸

Základom nukleových kyselín ako DNA a RNA je kostra zo sacharidových polymérov. Znova, prítomnosť cukrov, ktoré sú monofunkčné by ukončila ich tvorbu, a taktiež prítomnosť vody poháňa túto reakciu opačným smerom (k rozpadnutiu).

Vznik života je otázkou naprogramovania, nie iba chémie

Vyššie spomenuté informácie by mali byť dostatočné k odstráneniu predstavy o prirodzenom pôvode života. My sme sa však ešte nezaoberali tým najpodstatnejším problémom t.j. pôvodom naprogramovania. Život nie je založený iba na polyméroch, ale na polyméroch so špecifickým usporiadaním samostatných jednotiek. Je potrebné špecifické usporiadanie aminokyselín k tvorbe funkčných bielkovín/enzýmov a špecifické usporiadanie jednotiek nukleových kyselín k tvorbe funkčnej DNA a RNA.

Astrobiológ Paul Davies, dnes riaditeľ „the Beyond Center for Fundamental Concepts in Science“ v Arizona State University, povedal:

„K tomu aby sme vysvetlili ako začal život, potrebujeme najprv pochopiť ako vznikol jeho unikátny manažment informácii.

„Spôsob ako život riadi informácie zahrňuje logickú štruktúru, ktorá sa podstatne líši od obyčajnej komplexnej chémie. Preto chémia sama o sebe nevysvetlí pôvod života, presne tak, ako štúdium silikónu, medi a plastov nedokáže vysvetliť ako počítač dokáže spustiť program.“¹⁹

Daviesová jasnosť v tomto bode by nemala byť prekvapením pre jeho kolegov, vzhľadom na jeho podobne jasne povedané prejavy za posledné desaťročie. Napríklad: „Ozajstnou záhadou je software živej bunky, nie hardware.“²⁰ a: „Ako dokázali hlúpe atómy spontánne napísať svoj vlastný software?… Nikto nevie…“.¹⁷

Akýkoľvek pokus vysvetliť pôvod života bez vysvetlenia pôvodu systému, ktorý spracováva informácie a samotné informácie zaznamenané v DNA živej bunky sa vyhýba tejto otázke. Musíme sa proste pozrieť na najjednoduchšiu bunku, schopnú samostatnej existencie, aby sme pochopili, že

že pôvod informácii je neoddeliteľný problém pre scenáre, ktoré sa spoliehajú na fyziku a chémiu (t.j. žiadny inteligentný dizajn).

Sir Karl Popper, jeden z popredných filozofov vedy 20. storočia pochopil, že:

„Dôvodom, prečo je vznik života a genetického kódu znepokojujúcou hádankou je toto: Genetický kód nemá žiadnu biologickú funkciu ak nie je preložený t.j. ak nevedie k syntéze bielkovín, ktorých štruktúra je ustanovená týmto kódom. Avšak… mechanizmus, ktorým bunka (aspoň tá nie primitívna, ktorú jedinú poznáme) prekladá kód je pozostáva z minimálne 50 makromolekulárnych komponentov, ktoré sú taktiež zakódované v DNA [poznámka: teraz vieme, že je potrebných viac ako 100 makromolárnych komponentov]. Čiže kód nemôže byť preložený bez toho aby na to boli použité určité produkty jeho prekladu. To predstavuje záhadnú otázku, zlomyseľný kruh, pre akýkoľvek pokus o vytvorenie modelu alebo teórie vzniku genetického kódu.

„Preto môžeme čeliť možnosti, že pôvod života (ako aj pôvod fyziky) sa stane nepreniknuteľnou bariérou pre vedu, a pozostatkom všetkých pokusov zredukovať biológiu na chémiu a fyziku.“²¹

Pôvod DNA kódu

Zakódovaný systém skladovania informácii v DNA ako je popísaný Popperom nemôže vzniknúť chémiou, ale si vyžaduje inteligentnú príčinu.²² Keby sme sa zamýšľali nad inými systémami kódovania, ako je napríklad Morseov kód alebo písaná abeceda, kde symboly boli vymyslené aby reprezentovali zvuky produkované rozprávaním, takéto kódy vznikajú iba z inteligencie. Je to iba ľubovoľná dohoda, že „a“ sa zvyčajne vyslovuje ako v slove (mačka); v tvare písmena neexistuje žiaden náznak toho ako by malo byť vyslovené. Takisto, neexistuje žiadne mysliteľné vysvetlenie kódovacieho systému DNA cez zákony fyziky a chémie pretože neexistujú žiadne fyzikálne alebo chemické väzby medzi kódom a tým, čo je kódované

Okrem toho, ak by pôvod kódu DNA nebol dostatočne veľkým problémom, tak sa ukázalo, že kód DNA je z mnohých miliónoch možnosti, „na alebo veľmi blízko ku globálnemu optimu minimalizácii chýb: najlepší zo všetkých možných kódov.“²³ Táto minimalizácia chýb v kóde je možná lebo existuje potenciálne 64 „kodónov“²⁴ pre 20 aminokyselín, tak, aby skoro každá aminokyselina mala viac ako jeden kodón (niektoré bežné aminokyseliny ako napríklad leucín majú 6).²⁵ Tieto viacnásobné kodóny sú aj niekedy nazývané „redundantné“, často pochopené ako „nadbytočné“ alebo „zbytočné“. Extra kodóny však sú vytvorené tak, aby jednopísmenkové chyby (mutácie) s najväčšou pravdepodobnosťou výskytu v kóde mali aj veľkú pravdepodobnosť nezmeniť aminokyselinu, alebo pri najhoršom ju zmeniť na chemicky podobnú aminokyselinu (a tým znížiť narušenie vytvorenej bielkoviny).

Extra kodóny sa taktiež podieľajú na sofistikovanej kontrole množstva vytvorenej bielkoviny pomocou „ovládania úrovne prekladu“. Tento systém kontroly existuje v baktériách a vo vyšších organizmoch.²⁶

Neexistuje žiadna možnosť aby sa vyvinul kódovací systém postupnými fázami vylepšovaním sa. Keby sa vytvoril kód, ktorý by bol práce schopný, žiadna zmena v tom kóde by nemohla nastať, pretože kód aj systém dekódovania (stroje čítania) by sa museli zmeniť v tom istom čase, čo je veľmi nepravdepodobné. Takže optimalizovaný kód sa nedá inak vysvetliť ako ďalšia neuveriteľná šťastná náhoda „prírody“, práve na údajnom začiatku života.

Nie len kódovací systém, ale aj informácia

Nie je dostatočné vysvetliť pôvod zakódovaného systému skladovania informácii. Informácie alebo špecifikácie bielkovín…atď. uskladnené v DNA musia byť taktiež vysvetlené. Po prehodnotení najjednoduchšej bunky, odvodenej vyradením génov zo životaschopného mikroorganizmu, kvôli zisteniu, ktoré z nich sú esenciálne „“, táto minimálna bunka potrebuje viac ako 400 bielkovín a RNA komponentov. špecifikácie pre ne všetky musia byť zakódované v DNA, inak by ich táto hypotetická bunka nedokázala vyrobiť alebo sa reprodukovať aby vytvorila novú bunku. Zapísanie informácii, kódovanými štyrmi „písmenami“ DNA by zabralo jednu veľkú knihu.

Podľa analógii Paula Daviesa, problém je podobný počítačovému programu. Ako by sme vysvetlili existenciu programu? Najprv musíme vysvetliť programovací jazyk (Python, Fortran, C++, Basic, Java, atď.) ďalej potom sú tu samotné inštrukcie zapísané týmto jazykom. Problém DNA je taktiež dvojaký; pôvod programovacieho jazyka a pôvod programu.

Návrhy niečoho jednoduchšieho, čo sa „vyvinulo“ do tejto najjednoduchšej bunky by museli preukázať cestu z ich hypotetického jednoduchšieho štartu k prvej živej bunke. Nadšenci abiogenézy sa často odvolávajú na „miliardy rokov“ ako jasný prístup, ktorý vyrieší všetky problémy, ale to nám neposkytuje žiadny mechanizmus. Reakcie, ktoré prebiehajú zlým smerom sa zrazu neotočia a nepôjdu správnym smerom, aj keď pridáme viac času.

Život taktiež potrebuje systém na opravu chýb

Molekulárna biológia odhalila, že bunky sú úžasne komplexné a sofistikované, dokonca aj tie najjednoduchšie. Informácie, ako bolo spomenuté, sa skladujú v DNA. Avšak DNA je veľmi nestabilná molekula. Jedna správa vraví:

„Existuje celkové domnenie, že DNA je extrémne stabilná,“ vraví Brandt Eichman, docent biologických vied vo Vanderbilt, ktorí riadil projekt. „V skutočnosti DNA je vysoko reaktívna. Za jeden deň sa v DNA poškodí minimálne jeden milión báz.“²⁷

Preto všetky bunky musia mať systém opravy porúch, ktoré vzniknú v štruktúre DNA alebo v kódovanej informácii. Bez týchto opravných systémov, by sa počet chýb v DNA reťazci nahromadil a viedol by k zániku bunky („katastrofa chýb“). Táto vlastnosť všetkých živých buniek pridáva ďalšiu „nemožnosť“ k scenárom vzniku života. (28)

Všetky informácie, ktoré by vznikli na teoretickej molekule DNA v prvotnej polievke, by museli byť reprodukované presne, alebo by sa tieto informácie stratili kvôli chybám pri kopírovaní a chemickému poškodeniu. Bez už funkčného opravného mechanizmu by rýchlo došlo k degradácii informácií. Avšak inštrukcie na tvorbu tohto opravného mechanizmu sú zakódované na molekule, ktorú tento mechanizmus opravuje, čo je ďalší začarovaný kruh pre scenáre o vzniku života.²⁸

Keď vedci objavili baktérie, ktoré žijú v extrémnych podmienkach, ako napríklad v okolí hydrotermálnych prameňov v mori, boli vyhlásené za „primitívny život“ lebo niektorí vedci, skúmajúci pôvod života vyhlasovali, že život mohol začať na takýchto miestách. Avšak, títo „extrémofíly“, ako boli nazvané („majú radi extrémy“), majú pomerne sofistikovaný systém na opravu chýb v ich DNA. Napríklad, Deinococcus radiodurans je baktéria, ktorá dokáže zniesť extrémne dávky ionizačného žiarenia, ktoré by dokázali zabiť vás, mňa, alebo iné baktérie. Síce nastane poškodenie DNA zlomením na niekoľko častí, avšak okolo 60 génov sa aktivuje na opravu porušených miest a rekonštrukciu genómu počas následujúcich hodín po poškodení.²⁹

Hydrotermálne pramene sú horúce, nehostinné miesta, a DNA mikroorganizmov, ktoré tam žijú prechádza neustálym poškodzovaním tak, že tieto mikroorganizmy musia mať sofistikovaný systém na opravu a ochranu pred chybami aby prežili. Nie sú vôbec jednoduché a neposkytujú vhodný model na vysvetlenie vzniku života.³⁰

Navyše, všetky baktérie, nie iba „extrémofíly“, musia mať sofistikovaný systém na opravu chýb, ktorý si vyžaduje veľa génov, a ak by táto oprava chýb bola inaktivovaná mutáciami, baktéria by sa stala života neschopnou. To je ďalším problémom pre pôvod života.

Scenáre o pôvode života

Vznikol život v teplej kaluži (ako špekuloval Darwin), pri hlbokomorskom horúcom prameni, na časticiach hliny, alebo nejako/niekde inde? Počet navrhnutých scenárov, bez žiadneho výhercu, naznačuje, že všetky majú výrazné nedostatky.

Hlavným problémom pri teplej kaluži a hlbokomorskom horúcom prameni je prítomnosť vody, ktorá zabraňuje mnohým reakciám, ktoré sú potrebné, napríklad na tvorbu polymérov Okrem toho teplo v horúcich prameňoch by urýchlilo rozpad akejkoľvek šťastnej chemickej formácie.

Kvôli týmto problémom s prítomnosťou vody, fyzikálny chemik a vedec, zaoberajúci sa pôvodom života, Graham Cairns-Smith predniesol predpoklad, že častice hliny napomáhali niektorým potrebným reakciám.

Avšak, experimenty v teplých vulkanických kalužiach ukázali že častice hliny viažu aminokyseliny, DNA a fosfáty, komponenty esenciálne pre život, tak silno, že hlina zabraňuje, aby došlo k akejkoľvek potrebnej reakcii.³¹

Vznik celej bunky vrátane DNA, bielkovín a RNA potrebných pre reprodukciu bunky nemôže nastať náhodou v chemickej polievke, ako bolo ukázané vyššie. Preto zástancovia abiogenézy skúšali vymyslieť scenáre, pomocou ktorých by život vznikol s jednoduchšími nárokmi a následovne sa vyvinul do života ako ho poznáme dnes.

Najprv bielkoviny?

Veľká snaha bola vložená do prístupu „Najprv bielkoviny“, podľa ktorého sa bielkoviny údajne vyvinuli ako prvé a sekvencie DNA potrebné na vytváranie bielkovín a molekuly RNA potrebné k vytváranie bielkovín zo sekvencie DNA sa vyvinuli až neskôr. Avšak, okrem problému získania správnej sady opticky čistých aminokyselín a problému polymerizácie potrebnej na vytvorenie bielkovinového reťazca z aminokyselín, niekoľko málo bielkovín môže vystupovať ako vzor na vyrábanie kópii samých seba.³² Taktiež, základným problémom je, že neexistuje mechanizmus na tvorbu DNA sekvencie pre bielkovinu zo samotnej bielkoviny, na čo poukázal informačný teoretik Hubert Yockeyi.³³

Najprv RNA?

V 80. rokoch 20. st. boli objavené niektoré molekuly RNA, ktoré majú schopnosť katalyzovať niektoré chemické reakcie, boli nazvané „ribozýmy“ (z: enzýmy ribonukleových kyselín-RNA). Tento objav podnietil veľa nadšenia, a veľké množstvo úsilia sa obrátilo k scenárom, kde prichádza na scénu ako prvé RNA, alebo „RNA svet“. Minimálne existujú enzýmy, ktoré dokážu generovať DNA kód z RNA kódu t.j. ak by sme získali RNA, tak by sme si mohli predstaviť scenár na vytvorenie DNA. Lenže, enzýmové komplexy, ktoré dokážu vytvoriť DNA kópiu z RNA sekvencie sú mimoriadne komplexné, a samé by nikdy nevznikli iba prírodnými procesmi. A je aj veľa zrejme neprekonateľných problémov zo scenármi, kde je najprv RNA, z ktorých 19 boli vymenované Cairns-Smithom.³⁴ Okrem toho, RNA je menej stabilná ako DNA, ktorá sama o sebe je veľmi nestabilná, ako bolo preukázané vyššie.

Početnosť navrhnutých scenárov potvrdzuje, že vedci majú veľmi malú predstavu o tom, ako mohol život „vytvoriť sám seba “. Neexistuje uskutočniteľná hypotéza o tom, ako sa život mohol vytvoriť z jednoduchšej formy, a postupne vytvoriť živú bunku. Často sa odvoláva na neodarvinizmus (mutácie a prirodzený výber) v snahe prekonať nemožné, ale to nie je ani hypoteticky nápomocné pokiaľ neexistuje sebestačná seba-reprodukujúca entita, alebo bunka, ktorej minimálne požiadavky som ustanovil v skoršej časti („Aké sú minimálne požiadavky bunky pre život?“).

Život z vesmíru?

Francis Crick, spoluobjaviteľ dvojšpirálovej štruktúry DNA je známym zástancom „života z vsmíru“.³⁵ Prezentoval predpoklad, že mimozemšťania poslali život na Zem, teória známa aj ako „riadená panspermia“. Ďalšia forma tejto myšlienky, jednoducho „panspermia“, vraví, že život vznikol inde vo vesmíre a dostal sa na Zem ako mikroorganizmy na meteoritoch alebo kométach. Zem bola „zasiata“ životom takýmto spôsobom. V skutočnosti obidve formy panspermie posúvajú túto záležitosť mimo dosah vedy. Jediná zložka panspermie, ktorá je overiteľná je schopnosť mikroorganizmov prežiť cestu na Zem na/v meteorite. A to sa v súčasnosti testuje a ukazuje sa ako nepostačujúce. Mikroorganizmy neprežívajú.³⁶

Veľká časť motivácie hľadania mimozemskej inteligencie (SETI) a exoplanét pochádza z túžby nájsť dôkaz, že život mohol vzniknúť niekde „tam vonku“. Ale ani používanie celého vesmíru ako laboratória nevyrieši tento problém. Život by nikdy nevznikol, ako potvrdzuje aj nasledovný odsek.

Wikimedia commons/Booyabazooka

Výpočty pravdepodobnosti vzniku života

Bolo vykonaných mnoho pokusov vypočítať pravdepodobnosť vzniku života z chemikálii, ale všetky z nich zahŕňajú vytváranie zjednodušujúcich predpokladov, ktoré umožňujú samotný vznik života. (t.j. Pravdepodobnosť > 0).

Matematik Sir Fred Hoyle rôznými spôsobmi konštatoval extrémnu nepravdepodobnosť vzniku života, alebo čo i len získania jedného funkčného biopolyméru ako je bielkovina. Hoyle povedal: „Teraz si predstavte 10⁵⁰ slepých osôb, [poznámka: keby stál takýto počet osôb natlačených na seba, naplnili by celú našu slnečnú sústavu] každého z nich so zamiešanou Rubikovou kockou, a pokúste sa zamyslieť nad pravdepodobnosťou, že by hlavolam vyriešili všetci súčasne. Potom pochopíte pravdepodobnosť vzniku jedného z mnohých biopolymérov () od ktorých závisí život, pomocou náhodného premiešania. Predstava, že nie iba biopolyméry ale aj operačný program živej bunky mohol vzniknúť náhodou z prvotnej polievky tu na Zemi je zjavne nezmysel vyššieho rádu. Život proste musí byť jedinečným javom.“³⁷

Skutočne, dokážeme vypočítať pravdepodobnosť získania jednej malej bielkoviny vytvorenej zo 150 aminokyselín, s predpokladom, že sú prítomné iba správne aminokyseliny, a s predpokladom, že sa budú spolu skladať správnym spôsobom (polymerizovať). Počet možných usporiadaní 150 aminokyselín, z rôzných 20 je (20)¹⁵⁰. Alebo pravdepodobnosť, že sa to zoradí správne v rámci jedného pokusu je okolo 1 z 10¹⁹⁵. V prípade, že by niekto protestoval, že nie každá aminokyselina musí byť v správnom poradí, tak toto je iba malá bielkovina, a iba jedna z niekoľkých stoviek potrebných bielkovín, z ktorých mnohé sú oveľa väčšie, a DNA sekvencia musí taktiež vzniknúť, čím sa problém stáva výrazne zložitejším. Skutočne existujú bielkoviny, ktoré vôbec nebudú funkčné s čo i len malou zmenou v poradí aminokyselín.³⁸

V tom čase Hoyle argumentoval, že život teda musel vzniknúť vo vesmíre. Neskôr si uvedomil, že aj keby bol použitý celý vesmír ako laboratórium život by nikde nemohol vzniknúť pomocou neriadených (neinteligentných) procesov fyziky a chémie:

„Pravdepodobnosť vzniku života z neživej hmoty je 1 k číslu s 40000 núl po ňom… Je to dosť veľké číslo na pochovanie Darwina a celej evolučnej teórie. Neexistovala prvotná polievka, ani na tejto planéte, ani na žiadnej inej, a ak začiatky života neboli náhodné, museli byť produktom cieľavedomej inteligencie.“³⁹

Dokazuje číslo 1 ku 10^40,000, že pôvod života je nemožný niekde vo vesmíre bez cieľavedomej inteligencie? Môžeme to povedať?

Celkový počet udalostí (alebo „elementárnych logických operácii“), ktoré by museli nastať vo vesmíre od údajného veľkého tresku (13,7 miliard rokov) bol vypočítaný na nie viac ako 10¹²⁰ výskumníkom MIT Sethom Lloydom.⁴⁰ To nastavuje hornú hranicu počtu experimentov, ktoré sú teoreticky možné. Táto hranica znamená, že udalosť s pravdepodobnosťou 1 ku 10^40,000 by nikdy nenastala. Dokonca ani naša malá bielkovina vytvorená zo 150 aminokyselín by nevznikla.

Predsa len, Biofyzik Harold Morowitz⁴¹ sa dostal k o veľa nižšej pravdepodobnosti 1 ku 10^{10,000,000,000}. To bola pravdepodobnosť, aby bola zostavená minimálna baktéria s polievky všetkých potrebných stavebných materiálov (napríklad: teoreticky získané zohrievaním zmesy živých baktérii s cieľom ich zabitia a rozbitia na ich základné zložky).

Ako ateista, Morowitz argumentoval, že to znamená, že život nemôže byť výsledkom náhody, a tvrdil, že musí existovať nejaká vlastnosť dostupnej energie, ktorá poháňa tvorbu bytostí, ktoré ju dokážu využívať (teda „život“). To znie veľmi podobne ako predstava Gaie, ktorá pripisuje panteistické mystické vlastnosti vesmíru.

V poslednej dobe ateistický filozof Thomas Nagel navrhol niečo podobné na vysvetlenie pôvodu života a mysle.⁴²

Zdá sa, že čokoľvek, hlavne nie viera v nadprirodzeného stvoriteľa.

Dôvodmi prečo sú vypočítané rôzne hodnoty pravdepodobnosti sú náročnosť výpočtu takejto pravdepodobnosti, a odlišnosť použitých predpokladov. Keby sme použili na výpočet predpoklady, ktoré sú najviac priaznivé pre abiogenézu, a výsledok je stále absurdne nepravdepodobný, tak je to potom pri rozhovore s materialistom silnejší argument než použitie realistických predpokladov s výslednou vyššou nepravdepodobnosťou (lebo materialista môže skúsiť argumentovať proti niektorým predpokladom pri druhom postupe).

Napriek tomu, všetky výpočty pravdepodobnosti chemického pôvodu života používajú nerealistické predpoklady v prospech daného spôsobu vzniku. Inak by bola pravdepodobnosť nula. Napríklad Morowitzová polievka všetkých potrebných zložiek živej bunky nemôže existovať, lebo chemické zložky by reagovali medzi sebou takým spôsobom, že budú nepoužiteľné k vytvoreniu komplexných polymérov živej bunky, ako bolo vysvetlené vyššie.

Vysoko postavený informačný teoretik Hubert Yockej (UC Berkeley) si uvedomil tento problém:

„Vznik života náhodou v prvotnej polievke je nemožný čo sa týka pravdepodobnosti, tak isto ako je nemožné perpetuum mobile. Extrémne malé pravdepodobnosti vypočítané v tejto kapitole neodradia ozajstných veriacich… [avšak] Prakticky zmýšľajúci človek musí prísť k záveru, že život nemohol vzniknúť náhodou.“⁴³

Všimnite si, že vo svojich výpočtoch Yockej štedro pripustil, že suroviny mohli byť dostupné v prvotnej polievke. Avšak v predchádzajúcej kapitole svojej knihe Yockej ukázal, že prvotná polievka nemohla nikdy existovať, a preto dôvera v ňu je iba skutok „viery“. Neskôr dospel k záveru: „Paradigma prvotnej polievky je sebaklam zakladaný na ideológii svojich zástancov.“⁴⁴

Ďalšie priznania

Všimnite si, že Yockej nie je jediný vysoko postavený akademik, ktorý prosto rozprával o tejto otázke:

„Ktokoľvek vám povie, že vie ako začal život na Zemi pred 3,4 miliardami rokov je alebo blázon alebo podvodník. Nikto nevie.“-Profesor Stuart Kauffman, výskumník pôvodu života, University of Calgary, Kanada.⁴⁵

„…musíme priznať, že v súčasnej dobe nie je žiadny detailný Darwinistický záznam evolúcie akejkoľvek biochemikálie alebo bunkového systému, iba množstvo prianí.“-Franklin M. Harold, emeritný profesor biochémie a molekulárnej biológie v Colorado State University.⁴⁶

„Nikto nevie ako sa zmes chemikálií bez života spontánne zorganizovala a vytvorila prvú živú bunku.“-Profesor Paul Davies, v tej dobe profesor v Macquire University, Sydney, Australia.⁴⁷

„Novota a komplexnosť bunky je tak ďaleko za hranicami ktoréhokoľvek nežívého objektu v dnešnom svete, že sme bezradní, čo sa týka toho ako sa to mohlo dosiahnuť.“-Kirschner, M.W. (profesor a predseda, oddelenie biológie systémov, Harvard Medical School, USA.), a Gerhart, J.C. (profesor v postgraduálnom štúdiu, University of California, USA).⁴⁸

„Záver: vedecký problém vzniku života môže byť charakterizovaný ako problém najdenia mechanizmu, ktorý viedol chemikálie po celej ceste od počiatku prvého autokatalytického reprodukčného cyklu až po posledného známeho predka. Všetky teórie v prítomnosti to ani zďaleka nedokážu. Zatiaľ čo tomuto mechanizmu ešte nerozumieme, máme teraz pochopenie veľkosti tohto problému.“⁴⁹

„Najväčšia priepasť v evolučnej teórii je stále samotný pôvod života… Priepasť medzi takou zbierkou molekúl [aminokyseliny a RNA] a medzi čo i len tou najprimitívnejšou bunkou je obrovský.“-Chris Wills, profesor biológie na University of California, USA.⁵⁰

Dokonca aj doktrinársky meterialista Richard Dawkins priznal Bennovi Steinovi (Expelled, dokumentárny film), že nikto nevie ako život začal:

Richard Dawkins: „Poznáme druh udalosti, ktorá musela nastať aby vznikol život-bol to vznik prvej seba replikujúcej molekuly.“

Ben Stein: „Ako toto nastalo?“

Richard Dawkins: „Už som vám povedal, že nevieme.“

Ben Stein: „Takže nemáte potuchy ako to začalo?“

Richard Dawkins: „Nie, ani nikto nemá.“⁵¹

„Nikdy nebudeme vedieť ako na začiatku vznikol život. Napriek tomu je štúdium udalosti života vyspelá a osvedčená oblasť vedeckého výskumu. Ako aj v iných oblastiach evolučnej biológie, odpovede na otázky o vzniku a vlastnostiach foriem prvého života by mohli byť považované iba ako výskumné a vysvetľujúce a nie definitívne a nezvratné.“⁵² [zdôraznenie pridané]

Záver

Život nevznikol vďaka fyzike a chémie bez inteligencie. Inteligencia, potrebna na vytvorenie života, dokonca aj toho najjednoduchšieho života, je oveľa väčšia ako tá ľudská. My sa stále iba snažíme v plnosti pochopiť ako fungujú najjednoduchšie formy života. Existuje ešte veľa toho, čo sa môžeme naučiť dokonca o najjednoduchšej baktérii. Skutočne čím viac sa učíme „problém“ vzniku života sa stáva ťažším. Nepribližujeme sa k riešeniu, ba naopak sa vzďaľujeme. Ale skutočný problém je tento:, že Vznik života na nás kričí, že existuje super-inteligentný Stvoriteľ života, a to je jednoducho neprijateľné pre svetské zmýšľanie dnešnej doby.

Vznik života je na tom najlepšie ako sa dá, čo sa týka vedeckého „dôkazu“ existencie Boha.

Referencie a poznámky:

1. http://evolution.berkeley.edu/evosite/evo101/IIE2aOriginoflife.shtml (použité 17 Októbra 2013). Návrat k textu.
2. Myers, P.Z., 15 milných predstáv o evolúcii, 20 February 2008, scienceblogs.com; Matzke, N., čo kritici neo-kreacionistov nechápu správne: odpoveď Gordymu Slackovi, pandasthumb.org. Dawkins sa pokúša vysporiadať s vnikom života vo svojej knihe The Greatest Show on Earth (nájväčšie predstavenie na Zemi), Kde tvrdí, že má „dôkaz evolúcie“. Pozri Sarfati, J., The Greatest Hoax on Earth? (Najväčší Podfuk na Zemi?) kap. 13, 2010, Creation Book Publishers. Návrat k textu.
3. Kerkut, G.A., Dôsledky evolúcie, Pergamon, Oxford, UK, p. 157, 1960 (dostupná online na stránke ia600409.us.archive.org/23/items/implicationsofev00kerk/implicationsofev00kerk.pdf); creation.com/evolution-definition-kerkut. Návrat k textu.
4. Cukry majú linearné štruktúry, ktoré obsahujú karbonyly-pozri Schému 2. Cyklická forma, ktorá sa nachádza v nukleových kyselinách je taktiež dominantná v roztokoch, ale v rovnováhe s lineárnou formou. Keď niečo silno reaguje s aldehydom, tak väčšie množstvo lineárnej formy je vytvorené aby nahradilo to, čo reagovalo tak, že všetky molekuly cukru budú spotrebované. Návrat k textu.
5. Sarfati, J., Svetový rekord enzýmov, Journal of Creation 19(2):13–14, 2005; creation.com/world-record-enzymes-richard-wolfenden. Návrat k textu.
6. Bergman, J., Prečo Miller-Urreyov experiment je argumentom proti abiogenéze. Návrat k textu.
7. Truman, R., Čo učebnice biológie vám nikdy nepovedali o evolúcii. Návrat k textu.
8. Sarfati, J., Vznik života; nestabilita stavebných blokoch. Návrat k textu.
9. Chadwick, A.V., Abiogenický vznik života: Trória v kríze, 2005; origins.swau.edu/papers/life/chadwick/default.html. Návrat k textu.
10. Pozri napríklad draslíkový iónový kanál, hydrované iónové polyméry, creation.com/ionic-error, 21 August 2010. Návrat k textu.
11. Krogh, A. et al., Predvídanie topológii transmembránovej bielkoviny so skrytým modelom Markova: uplatňovanie v kompletných genómov, Journal of Molecular Biology 305(3):567–580, 2001; dx.doi.org/10.1006/jmbi.2000.4315. Návrat k textu.
12. Transportné bielkoviny v Micoplasme genitalium G-37; membranetransport.org/index.html (accessed 11 Oct. 2013). Návrat k textu.
13. „pravo“ a „ľavo“ pri chiralite odkazuje na pozíciu amínnej skupiny (NH2) ako je ukázané na štandardizovanom diagrame (Fischerová projekcia) aminokyseliny. Návrat k textu.
14. Sarfati, J., Origin of life: problém chirality; creation.com/origin-of-life-the-chirality-problem (updated 2010). Návrat k textu.
15. Cairns-Smith, A.G., Evolucionistická kritika svetovej domnienke s RNA, z Genetika a vznik života, 1982; creation.com/cairns-smith-detailed-criticisms-of-the-rna-world-hypothesis. Návrat k textu.
16. Výskumníci Stanfordu produkujú prvý celistvý počítačový model organizmu; news.stanford.edu, 19 July 2012. Návrat k textu.
17. Sarfati, J., Ako jednoduchý môže byť život? https://creation.com/how-simple-can-life-be. Návrat k textu.
18. Sarfati, J., Vznik života: problém polymerizácie. Návrat k textu.
19. Davies, P., Tajomstvo života nebude vymyslené v chemickom laboratóriu: Pôvod života môže byť vysvetlený iba cez štúdium jeho unikátneho manažmentu informácii, The Guardian, Sunday 13 January 2013; guardian.co.uk/commentisfree/2013/jan/13/secret-life-unveiled-chemistry-lab. Návrat k textu.
20. Davies, P., Životná sila, New Scientist 163(2204):27–30, September 18, 1999. Návrat k textu.
21. Popper, K.R., “Vedecká redukcia a základná necelistvosť celej vedy”; v Ayala, F. a Dobzhansky, T., (Eds.)., Štúdium filozofie Biológie, University of California Press, Berkeley, p. 270, 1974. Návrat k textu.
22. Smith, C., Stratený v preklade: Kód genetickej informácie ukazuje na inteligentný pôvod, 6 May 2010; creation.com/genetic-code-intelligence. Návrat k textu.
23. Freeland, S.J., et al., Skoré zameranie na optimálny genetický kód, Molecular Biology and Evolution 17(4):511–518, 2000; mbe.oxfordjournals.org/content/17/4/511.full. Návrat k textu.
24. Štyrmi nukleotýdovými „písmenami“, ktoré vytvárajú DNA a tým, že sú prečítané 3 naraz (kodón) čítacím mechanizmom, to nám dáva 4x4x4=64 rôznych možností (3-písmenové kodóny).Návrat k textu.
25. Jedna trojica je zvyčajne použitá ako „stop“ kód na označenie koncu kódovania bielkoviny, čiže 61 je väčšinou použitých na kódovania aminokyseliny. Návrat k textu.
26. Novoa, E.M. a de Pouplana, L.R., Zrýchľovanie s kontrolou: využite kodónu, tRNA, a ribozómy, Trendy v genetike 28(11):574–581, November 2012; ww2.biol.sc.edu/~elygen/biol655/translation%20speed.pdf. Návrat k textu.
27. Nedávno objavené mechanizmi opravy DNA, Science News, sciencedaily.com, 5 October 2010. Návrat k textu.
28. Sarfati, J., nové enzýmy na opravu DNA objavené, 13 January 2010; creation.com/DNA-repair-enzyme. Návrat k textu.
29. Cox, M.M., Keck, J.L. and Battista, J.R., Povstanie s popola: Oprava DNA v Deinococcus radiodurans, PLoS Genetics 6(1): e1000815, 2010; doi:10.1371/journal.pgen.1000815. Návrat k textu.
30. Catchpoole, D., Život v extrémoch, Creation 24(1):40–44, 2001; creation.com/extreme and Sarfati, J., Hydrotermálny pôvod života? Journal of Creation 13(2):5–6, 1999; creation.com/hydrothermal. Návrat k textu.
31. Morelle, R., Darwinová myšlienka teplej kaluže je overená, 13 Feb. 2006; news.bbc.co.uk/2/hi/science/nature/4702336.stm. Návrat k textu.
32. Prióny sa navrhujú niekedy ako sebareplikujúce bielkoviny, ale prióny iba zapríčiňujú aby sa existujúce bielkoviny zdeformovali. Nedokážu replikovať sami seba tým, že spôsobia aby aminokyseliny sa zoradili do správnej sekvencie na vytvorenie kópie priónu. (Myslí sa, že prióny sú dôvodom „choroby šialených kráv“). Návrat k textu.
33. Yockey, H., Teória informácii, Evolúcia a pôvod života, Cambridge University Press, 2005, pp. 118–119. Návrat k textu.
34. Evolucionistická kritika svetovej domnienke s RNA; citovateľný citát Cairn-Smitha; creation.com/cairns-smith-detailed-criticisms-of-the-rna-world-hypothesis. See also, Mills, G.C. and Kenyon, D., The RNA World: A Critique, Origins & Design 17(1); arn.org/docs/odesign/od171/rnaworld171.htm. Návrat k textu.
35. Bates, G., Navrhnutý mimozemšťanmi? Creation 25(4):54–55, 2003; creation.com/designed-by-aliens-crick-watson-atheism-panspermia. Návrat k textu.
36. Sarfati, J., Teória panspermie spálená na uhol: baktérie nedokážu prežiť na meteorite, 10 Oct 2008; creation.com/panspermia-theory-burned-to-a-crisp-bacteria-couldnt-survive-on-meteorite. Návrat k textu.
37. Hoyle, Fred, Veľký tresk v astronómii, New Scientist 92:521–527, 1981. Návrat k textu.
38. Napríklad, Royal Truman skúmal bielkovinu ubiqvitín,ktorý sa nachádza v eukaryotách, aby ukázal, že menšia zmena sekvencie je dovolená pre zachovanie funkcie, preto aby šanca (prirodzeného) vzniku takej bielkoviny mohla byť vylúčená. Pozri Truman, R., Bielkovina ubiqvitínu: náhoda alebo dizajn? Journal of Creation 19(3):116–127, 2005; creation.com/the-ubiquitin-protein-chance-or-design. Návrat k textu.
39. Sir Fred Hoyle, citovaný Leem Elliotom Majorom, “dostatočne veľké na pochovanie Darwina”. Guardian (UK) education supplement, Thursday August 23, 2001; education.guardian.co.uk/higher/physicalscience/story/0,9836,541468,00.html. Návrat k textu.
40. Lloyd, Seth, Výpočtová kapacita vesmíru, Physics Review Letters 88:237901, 2002; http://arxiv.org/abs/quant-ph/0110141v1.Návrat k textu.
41. Morowitz, H., Tok energie v biológii, Academic Press, NY, 1968. Návrat k textu.
42. Nagel, T., Myseľ a kozmos: Prečo je neo-darvinistická materialistická predstava prírody skoro určite falošná, Oxford University Press, 2012. Návrat k textu.
43. Yockey, H., Téoria informácii a molekulárna biológia, Cambridge University Press, 1992, p. 257. Návrat k textu.
44. Ibid. p. 336; see Citovateľný citát: Prvotná polievka-neúspešná paradigma. Návrat k textu.
45. Stuart Kauffman, Doma vo vesmíre: Hľadanie zákonov seba organizácie a zložitosti, Oxford University Press, p. 31, 1995. Návrat k textu.
46. Harold, F.M., Spôsob bunky: Molekuly, organizmy a rád života, Oxford Uni. Press, New York, p. 205, 2001. Návrat k textu.
47. Davies, Paul, New Scientist 179(2403):32, 2003.Návrat k textu.
48. Kirschner, M.W. and Gerhart, J.C., Pravdepodobnosť života: Riešenie Darwinovej Dilemy, Yale University Press, New Haven and London, p. 256, 2005. Návrat k textu.
49. Watchershauser, G., Pôvod života: RNA svet versus autokatalický anabolizmus, Prokaryoty , Vol. 1, 3rd edition, chapter 1.11, pp. 275–283, p. 282, 2006. Návrat k textu.
50. Citovaný v Posledné hranice evolúcie, New Scientist 201(2693):42, 2009. Návrat k textu.
51. Expelled: no intelligence allowed, Premise Films, 2008. Návrat k textu.
52. Lazcano, Antonio, Historický vývoj výskumu pôvodov, Cold Spring Harbor Perspectives in Biology 2(11): a002089, November 2010; doi: 10.1101/cshperspect.a002089. Návrat k textu.