Čo robil Boh pred stvorením?

autor Lita Sanders
preložil Mojmír Marčaník (KZTN.sk) 

Biblia nás učí, že Boh existoval ešte skôr ako vesmír, že On je mimo vesmíru a presahuje fyzikálne zákony, ktoré ním vládnu. V Žalme 90,2 Mojžiš hovorí, “Prv ako boli splodené vrchy, a prv ako si roditeľsky sformoval zem a okruh sveta, od veku na vek si ty silný Boh! “ Keď premýšľame o Božej večnej existencii, máme tendenciu premýšľať o Bohu, ktorý existoval miliardy rokov pred stvorením, ale to je chybné. Boh je nadčasový - Boh sám stvoril čas – on je tiež schopný kedykoľvek vstúpiť do času a priestoru, aby mohol zasahovať do prebiehajúcich udalostí.

Je pre nás prirodzené pýtať sa: čo robil Boh vo večnosti pred tým, ako stvoril vesmír? Augustín citoval odpoveď jednej osoby: Pripravoval peklo pre tých, ktorí pátrajú až príliš hlboko.¹ Augustín odmietol takúto ľahkomyseľnú odpoveď. Aj keď očividne nemôžeme úplne pochopiť, čo Boh robil pred stvorením, On sám nám v Písme odhalil niekoľko detailov zo svojej pred-stvoriteľskej činnosti.

Spoločenstvo Trojice

Pred existenciou vesmíru bol iba Boh – ale nebol sám. Boh je Trojica – Osoby Otca, Syna a Ducha Svätého sa zdieľali vo svojej Božskej prirodzenosti a oni sú jeden Boh. Tento aspekt Božej prirodzenosti nebol plne odhalený v dobe Starého zákona. Napriek tomu sú v Starom Zákone určité zaujímavé náznaky Božej plurality. Napríklad, pri rozjímaní o nevystihnuteľnosti Božej, Agur, autor Príslovia 30, hovorí:

Kto vystúpil na nebesia a zase zostúpil? Kto pozbieral vietor do svojej päste? Kto zakrútil vody do plášťa? Kto ustanovil všetky končiny zeme? Aké je Jeho meno a aké je meno Jeho syna? Iste to vieš! (Príslovia 30,4, dôraz bol pridaný)

Agur lamentuje nad svojou nevedomosťou (30,1ff). Poznanie večných právd a moci nad stvorením obsiahnuté v prvých otázkach je iba v rukách Boha. Takže keď sa Agur pýta: “Aké je Jeho meno?” Každý dobrý žid by odpovedal: “Yahweh”. Ale potom sa pýta “a Aké je meno Jeho syna?“ Zmiatlo by to židov, ktorí žili pred zjavením Trojice, pretože Agur výslovne naznačuje, že Boh má Syna. Ale kresťania žijúci vo svetle Ježišovho zjavenia môžu v tomto prísloví vidieť jasný odkaz o Ježišovi dlho predtým, ako Boh jasne zjavil doktrínu o Trojici v Novom zákone.

Pretože Boh je Trojica, tak predtým, ako stvoril svet, si užíval perfektné spoločenstvo v sebe samom. Osoby Otca, Syna a Ducha Svätého sa milovali navzájom, zdieľali sa v Božskej sláve a vo vzťahu dokonalej vzájomnosti. Na niekoľkých miestach v Písme je naznačené, aké to bolo. V Ježišovej modlitbe, často nazývanej Veľkňazská modlitba, sa Ježiš prihovára za veriacich, a prosí: ”A teraz, Otče, osláv mňa v sebe samom slávou, ktorú som mal u teba predtým ako jestvoval svet.” (Ján 17,5) 

Keď sa Boh Syn stal človekom v osobe Ježiša Krista, vzal na seba ľudské telo a prirodzenosť. Počas svojej pozemskej služby, odložil bokom svoju božskú slávu a moc, ktoré mu spravodlivo patrili. (Fil 2,7). Ale v tejto modlitbe Ježiš predpokladal dokončenie svojej práce na zemi a návrat do svojho vyvýšeného postavenia a spoločenstva s Otcom, po ktorom túžil. Toto je tiež pasáž, ktorá jasne učí o Ježišovej večnej existencii a Božstve. Celá Ježišova služba oslavuje Otca tým, že koná jeho vôľu, a v tejto modlitbe, Ježiš očakával na slávu od Otca, ktorú mal počas večnosti predtým ako stvoril vesmír.

Plánované vykúpenie a oslávenie

Ježiš chcel nie len byť znova oslávený a byť s Otcom, ale chcel, aby jeho nasledovníci tiež videli Jeho oslávenie. Jeho vyjadrenie tejto túžby ukazuje blízky vzťah medzi Ježišom a Otcom. Vo verši Ján 17,24 Ježiš hovorí: Otče, ktorých si mi dal, chcem, aby, kde som ja, aj oni tam so mnou boli, aby hľadeli na moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred založením sveta.

Dôvodom pre Ježišov príchod v ľudskom tele, jeho službu a smrť bolo, aby zachránil ľudstvo pre seba. Chcel, aby bol jeho ľud s ním a to musí byť aj vôľa Otcova, pretože je to Otec, kto mu ten ľud dal (Ján 10:27-30). A tak ako ich spoločenstvo pred stvorením bolo charakterizované láskou, láska sa tu stala základom pre Synovu prosbu.Takto má konečná nádej Ježišových nasledovníkov svoj základ v láske Otcovej voči Synovi.²

Je dôležité, aby sme pochopili vnútorné spoločenstvo trojice, pretože nás to uchráni od falošnej predstavy, že Boh stvoril človeka z núdze, akoby potreboval spoločnosť, alebo že by mu niečo chýbalo. Boh už mal dokonalé, úplné spoločenstvo sám v sebe. Takže vnútorná Božská láska Trojice je unikátna Kresťanská náuka a umožňuje, aby sa láska stala podstatnou črtou Božskej osobnosti (1Ján 4,8)—Boh nepotrebuje nikoho na lásku mimo seba, pretože členovia Božej Trojice milujú jeden druhého.

List Efežanom 1,4 hovorí: ako si nás v ňom vyvolil pred založením sveta, aby sme boli svätí a bezvadní pred ním, v láske. To nás učí, že Boh nebol zradou človeka v Raji prekvapený, ale že to plánoval ešte pred stvorením. On už bol rozhodnutý, že Ježiš zomrie za naše hriechy a znova vstane z mŕtvych. Táto pasáž prechádza celou históriou spasenia od Božieho diela vo večnosti pred stvorením, po súčasnú spásu veriacich a ich budúcnosť vo večnosti.

Plánovanie Jeho kráľovstva

Dobrý architekt nezačne stavať budovu predtým, ako si naplánuje celé usporiadanie budovy. Takže by nás nemalo prekvapiť, že Boh plánoval svoje kráľovstvo predtým, ako stvoril vesmír. Boh nezapálil iskru žiadnej udalosti podobnej Big Bangu s tým, že by dúfal v dobrý výsledok. On stvoril s úmyslom, so špecifickým cieľom a koncom, ktorý bol vopred rozhodnutý.

Napríklad, Matúš 25,34 nám hovorí: Vtedy povie Kráľ tým, ktorí budú po jeho pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, vládnite dedične kráľovstvom, vám pripraveným od založenia sveta. Toto nám odhaľuje, že Boh mal plán pre svoje kráľovstvo pred stvorením, a že On vždy mienil dať svojim veriacim spolu-dedičstvo s Kristom.

Je dôležité poznamenať, ako úzko súvisí láska s Božím plánom pre jeho kráľovstvo. Boh nepotreboval kráľovstvo – On už mal všetko, čo potreboval v sebe samom pred stvorením. Radšej stvoril kráľovstvo pre svojho Syna, ale aj pre Jeho ľud, ktorý On chcel požehnať. Konečný účel spasenia je oslávenie Boha – ale tiež to vedie k nášmu osláveniu, keď veríme v Ježiša.

Najvyššie naplnenie a cieľ kresťana—spoločenstvo s Trojicou

V Jánovom evanjeliu vidíme budúcnosť veriacich v tesnom spoločenstve s Trojicou. Na rozdiel od niektorých falošných náboženstiev, Biblia neučí, že by sme sa my stali bohmi. Skôr učí, že po vzkriesení budeme odrážať Boží obraz tak, ako to Boh pre nás aj zamýšľal. Tento druh spoločenstva, ktorý budeme mať s Bohom, sa najjasnejšie vyjavuje v Ježišovej veľkňazskej modlitbe za všetkých, ktorí v neho uveria:

A ja, tú slávu, ktorú si mi dal, dal som ju im, aby boli jedno, ako sme my jedno. Ja v nich a ty vo mne, aby boli dokonale jedným, aby svet vedel, že si ma ty poslal, a že si ich miloval, ako si mňa miloval (Ján 17,22-23).

Vo svojej modlitbe za veriacich všetkých dôb, Ježiš hovorí o dôvernom spoločenstve s Trojicou, ktoré zahŕňa aj zdieľanie sa v láske a tiež v sláve. Takže v našich vzkriesených telách, kresťan sa bude zúčastňovať spoločenstva Trojice v takom tesnom vzťahu, ako je to len možné pre stvorené bytosti ako také. Základ pre doktrínu stvorenia spočíva v dobrom Bohu, ktorý miluje, a ktorý existuje v spoločenstve samého seba a so svojím stvorením, a ktoré stvoril z hojnosti svojej lásky.

Boh nepotreboval stvoriť vesmír a On ani nič nedĺži žiadnemu zo svojich stvorení. Stále sa nám ukazuje ako milostivý Poskytovateľ a Udržiavateľ, ktorý nás požehnal bez toho, aby sme si to zaslúžili. Genezis prezentuje Boha ako zásadne vzťahového a to ovplyvňuje naše chápanie všetkého, čo robí.