Explore
Online premiere of Dismantled: A Scientific Deconstruction of the Theory of Evolution
Watch for free here between 9AM October 9th - 11:59 PM October 11th EST!
Also Available in:
refuting_evolution

Obsah

Predslov & Úvod

1. kapitola: Evolúcia a stvorenie, veda a náboženstvo, fakty a predsudky

2. kapitola: Variácia a prirodzený výber vs. evolúcia

3. kapitola: Chýbajú články

4. kapitola: Evolúcia vtákov?

5. kapitola: Evolúcia veľrýb?

6. kapitola: Ľudia: obraz Boha alebo pokročilé ľudoopy?

7. kapitola: Astronómia

8. kapitola: Ako stará je Zem?

9. kapitola: Je vysvetlenie dizajnu legitímne?

10. kapitola: Záver

Vyvrátenie evolúcie

Príručka pre študentov, rodičov a učiteľov, ktorí čelia najnovším argumentom za evolúciu

autor: , Ph.D., F.M.
preložil: Jarier Wannous (facebook.com/Stvorenie512)

Evolúcia veľrýb?

Prvýkrát publikované vo „Vyvrátenie evolúcie“, kapitola 5

Veľryby (veľryby a delfíny) sú v skutočnosti cicavce, nie ryby. Tieto živočíchy však žijú celý svoj život vo vode, na rozdiel od väčšiny cicavcov, ktoré žijú na suchu. Evolucionisti však veria tomu, že druh veľrýb sa vyvinul zo suchozemských cicavcov. Jedna z údajných prechodných foriem je významne vykreslená v knihe „Učenie o evolúcii a podstata vedy“. Táto kapitola analyzuje tento, ako aj iné, argumenty pre evolúciu veľrýb a poukazuje na niektoré jedinečné charakteristiky veľrýb a delfínov.

Úžasné veľryby

Veľryby majú veľa jedinečných charakteristík, ktoré im umožňujú žiť vo vode. Napríklad:

  • Obrovská kapacita pľúc s efektívnou výmenou kyslíka pre hlboké potápanie.
  • Silný chvost s veľkými horizontálnymi plutvami, ktoré umožňujú silné plávanie.
  • Oči vytvorené na vhodné videnie vo vode s vysokým indexom lomu, ktoré dokážu taktiež odolať vysokému tlaku.
  • Uši vytvorené odlišne od tých, ktoré majú suchozemské cicavce, ktoré zachytávajú zvuky zo vzduchu a s bubienkom chráneným od vysokého tlaku.
  • Koža, ktorá nemá chlpy ani potné žľazy, ale ktorá používa vláknitý tuk.
  • Plutvy a jazyk veľrýb majú proti prúdovú tepelnú výmenu na minimalizovanie tepelnej straty.
  • Nos na vrchnej časti hlavy (Nozdry).
  • Špeciálne tvarované ústa a bradavky, aby mláďa mohlo byť kojené pod vodou.
  • Balaeny (druh veľrýb) majú štetiny z veľrybích kostí, ktoré vychádzajú z vrchu úst a filtrujú planktón.

Mnohé veľryby hľadajú veci pomocou echolokácie. Majú taký presný sonarový systém, že im ho môže závidieť aj americké námorníctvo. Dokáže odhaliť ryby veľkosti golfovej loptičky, ktorá je 230 stôp (70 m) ďaleko. Odhalenie toho, že delfíní spôsob „šťukotu“ je matematicky navrhnutý, aby podal najlepšiu informáciu, si vyžadovalo experta na teóriu chaosu.1

Jedna z úžasných čŕt väčšiny delfínov a malých veľrýb, ktoré používajú echolokáciu, je „melón“, čo je tukový výčnelok na čele. Tento „melón“ je v skutočnosti zvuková šošovka – sofistikovaná štruktúra, ktorá je vytvorená na zaostrenie emitovaných zvukových vĺn do jedného lúča, ktorý delfín dokáže nasmerovať kam chce. Táto zvuková šošovka funguje na princípe, že sa rôzne lipidy (tukové zlúčeniny) ohýbajú ultrazvukovými vlnami, ktoré cez ne prechádzajú, rôznymi spôsobmi. Tieto lipidy musia byť usporiadané do správneho tvaru a poradia na to, aby dokázali zaostriť vracajúce sa zvukové ozveny. Každý jednotlivý lipid je jedinečný a odlišný od normálnych tukových lipidov a je vytvorený komplikovaným chemickým procesom, ktorý si vyžaduje mnohé rôzne enzýmy.2

Na to, aby sa vyvinul taký organizmus, by museli náhodné mutácie vytvoriť správne enzýmy na tvorbu správnych lipidov a ďalšie mutácie by museli spôsobiť to, že sa lipidy vložia v správnom čase a v správnom tvare. Postupná metóda krok za krokom, ktorú ponúka evolúcia, nie je uskutočniteľná, pretože kým sa lipidy úplne nesformujú a aspoň čiastočne na správnom mieste a v správnom tvare, tak by to nebolo užitočné, čo znamená, žeby prirodzený výber neuprednostnil nedokončené prechodné formy.

Prechodné formy

Evolucionisti veria, že veľryby sa vyvinuli zo suchozemských cicavcov. Podľa knihy „Učenie o evolúcii“ na strane 18 „vyvinuli sa z primitívnej skupiny kopytnatcov, ktoré sa nazývajú Mesonychidy“.

Avšak mnohé zmeny sú potrebné na to, aby sa veľryba vyvinula zo suchozemského cicavca. Jednou z nich je zbaviť sa panvy. Tá by mala tendenciu tlačiť na reprodukčný otvor pri hnacích pohyboch chvosta. Zmenšujúca sa panva by ale nedokázala podporiť zadné končatiny potrebné na chôdzu. Takže hypotetická prechodná forma by nebola vhodná ani pre suchozemský, ani pre morský život, a preto by bola extrémne zraniteľná. Zadná časť tela sa taktiež musí otáčať okolo prednej časti a to tak, že bočný pohyb chvosta sa dá zmeniť na vertikálny pohyb. Tulene a morské dugongy nie sú anatomicky prechodnými medzi suchozemskými cicavcami a veľrybami. Tie majú vlastnú špecifikáciu.

Nedostatok prechodných foriem vo fosílnom zázname si uvedomil evolučný expert na veľryby E.J. Slijper: „Nemáme ani jednu prechodnú formu medzi vyššie spomínanými suchozemskými živočíchmi [t.j. mäsožravce a kopytnatce] a veľrybami.“3

Najnižšia veľrybia fosília vo fosílnom zázname poukazuje na to, že boli úplne prispôsobené životu vo vode od momentu, kedy sa zjavili. V Učenie o evolúcii je však určená ako polemika pre evolúciu. Preto rekonštruuje nedávne objavy fosílií, aby podporila príbehy evolúcie veľrýb, ktorým Slijper veril. Na strane 18 je poskytnutý krásny obraz údajnej prechodnej série medzi suchozemskými cicavcami a veľrybami (nakreslené v skoro tej istej veľkosti, bez upovedomenia čitateľov, že niektoré z tých živočíchov boli nesmierne rozdielne vo veľkosti – pozrite časť o Basilosaurovi v tejto kapitole), ktorý sa zdá byť prebratý z článku magazínu Discover.4 Zoznam v Discover je identický k sérii, ktorú poskytuje Učenie o evolúcii s výnimkou toho, že Basilosaurus je v Učení o evolúcii spomenutý ako štvrtý živočích a zoznam v Discover má aj „vek“:

  • Mesonychid (55 mil. rokov)
  • Ambulocetus (50 mil. rokov)
  • Rodhocetus (46 mil. rokov)
  • Prozeuglodon (40 mil. rokov)

Jedna vec, ktorú nesmieme prehliadnuť, je nedostatok času pre obrovské množstvo zmien, ktoré mali nastať pomocou mutácií a výberu. Keby mutácia vytvorila nový gén, tak na to, aby tento nový gén nahradil starý gén, v populácií musia byť eliminovaní jednotlivci, ktorí nesú starý gén a to si vyžaduje čas. Výpočty populačnej genetiky navrhujú, že za 5 mil. rokov (o jeden rok viacej ako údajný čas medzi Ambulocetom a Rhodocetom) by zvieratá s generačnou líniou dlhou asi 10 rokov (typické pre veľryby) nedokázali nahradiť viacej ako 1700 mutácií.5 To sa ani nepribližuje k tomu, čo je potrebné na generovanie nových informácii, ktoré si veľryby vyžadujú pre život vo vode, dokonca aj keby sme predpokladali, že môžu vzniknúť všetky hypotetické mutácie potrebné pre túto zmenu a ktoré dokážu zväčšiť množstvo informácií v systéme. (Taktiež, ako je poukázané v kapitole 9, skutočná veda dokazuje, že toto nemôže nastať.)

ambulocetus_bones
(A) Rekonštrukcia Ambuloceta „v koncovej fáze plávacieho pohybu“.7 Boli nájdené len kosti označené bodkovaním, tmavé sa našli 5 m vyššie od ostatných.
(B) Po odstránení „prídavkov“ z Ambuloceta naozaj nezostalo veľa!

Ambulocetus

Druhým členom tejto „prechodnej série“ je 2 m dlhý Ambulocetus natans („chodiaca veľryba, ktorá pláva“). Podobne ako sekulárne média a „populárnejšie“ vedecké žurnály, Učenie o evolúcii často prezentuje pekné a upravené príbehy pre čitateľov, nie skutočný výskum a jeho metodológiu vrátane jeho limitácii. Pekné obrázky Ambuloceta natansa v týchto publikácii sú založené na predstavivosti umelcov a mali by byť prirovnané k skutočným nájdeným kostiam! Rozdiel je pekne vysvetlený v článku „A Whale of a Tale?6 Tento článok poukazuje na to, že kritické časti kostry, ktoré sú potrebné na vytvorenie prechodu z neplávajúcich suchozemských cicavcov ku veľrybám (výhodne) chýbajú (pozrite diagram). Preto sa úžasné tvrdenia o význame týchto fosílií nedajú kriticky ohodnotiť. Evolucionistická biologička Annalisa Berta komentovala fosíliu Ambuloceta:

„Vzhľadom na to, že panvový pletenec nebol zachovaný, tak potom neexistuje žiadny priamy dôkaz v prípade Ambuloceta o spojení medzi zadnými chodidlami a axiálnou kostrou. To prekáža interpretáciám pohyblivosti tohto zvieraťa, keďže mnohé svaly, ktoré podporujú a pohybujú zadnými chodidlami, vznikajú v panve.“7

Taktiež bolo určené (evolucionistickými metódami), že sú mladšie ako nesporné veľryby, takže je nepravdepodobné, že by boli chodiacim predchodcom veľrýb.

3834-eatnos-whales
Obraz údajnej prechodnej série medzi suchozemskými cicavcami a veľrybami
[z knihe „Učenie o evolúcii a podstata vedy“]

Basilosaurus

Basilosaurus isis (a.k.a. Zeuglodon) je štvrtou a poslednou predpokladanou prechodnou formou na strane 18 knihy Učenie o evolúcii. Basilosaurus v gréčtine znamená „plazí kráľ“. Bol to však v skutočnosti morský cicavec podobný hadovi, ktorý bol asi 21 m dlhý s 1,5 m dlhou lebkou. Bol 10 krát dlhší ako Ambulocetus, napriek tomu ich však kniha Učenie o evolúcii znázornila ako rovnako veľké (vyššie) – to pomáha vytvoriť žiaduci (falošný) dojem, že je to nefalšovaná prechodná séria.

Basilosaurus bol však plne prispôsobený životu vo vode, takže by sa ťažko dal popísať ako prechodný medzi suchozemskými cicavcami a veľrybami. Taktiež Barbara Stahl, stavovcová paleontologička a evolucionistka, zdôrazňuje:

„Hadia forma tela a zvláštny tvar lícnych zubov jasne poukazuje na to, že tieto archaeocety [ako je Basilosaurus] nemohli byť skutočne predchodcom moderných veľrýb.“

Obidve moderné vetvy veľrýb, bezkosticovce (Odontoceti) a kosticovce (Mysticeti) sa objavujú náhle vo fosílnom zázname. Čo sa týka štruktúry lebky v obidvoch typoch, Stahl poukazuje na nasledovné:

„… poukazuje na divnú modifikáciu, ktorá nie je prítomná, dokonca ani v zárodočnom tvare, u Basilosaura a u jeho príbuzných: V spojení so zadnou migráciou nozdier po chrbtovej strane hlavy, kosti nosa boli redukované a prenesené vyššie, a čeľustné a predčeľustné časti boli rozšírené dozadu, aby zakryli pôvodnú strechu temena.“8

Basilosaurus mal malé zadné chodidlá (určite príliš malé pre chôdzu) a kniha Učenie o evolúcii tvrdí, že „sa predpokladalo, že boli nefunkčné.“ Avšak je pravdepodobné, že boli použité na držanie sa počas párenia, dokonca aj podľa iných evolucionistov. Evolucionistický expert na veľryby, Philip Gingerich, napríklad povedal, že „sa zdá, že mohli fungovať iba ako nejaký druh sexuálneho a reprodukčného uzáveru.“9

Pakicetus

Pakicetus inachus je podľa niektorých evolucionistov ďalším kandidátom prechodnej formy medzi suchozemskými cicavcami a veľrybami. Podľa evolučných „datovacích“ metód je 52 mil. rokov starý. Keďže niektoré edukačné publikácie taktiež tvrdili, že Pakicetus je prechodný (pozrite diagram), tak by ho bolo vhodné spomenúť, aj keď chýba v knihe Učenie o evolúcií. To poukazuje na to, že autori knihy neveria tomu, že Pakicetus je dobrým príkladom prechodnej formy. Dôvodom toho môže byť skutočnosť, že Pakiceta poznáme iba cez niektoré lícne zuby, fragmenty z lebky a dolnú čeľusť, takže nemôžeme nijako povedať, či jeho spôsob pohybu bol prechodný. Diagram ukazuje imaginatívnu rekonštrukciu, ktorú sa učia učitelia a ktorá sa vyskytla na obale magazínu Science v prirovnaní so skutočnosťou, ktorá bola zaznamenaná v tom istom vydaní. Všimnite si, že iba bodkované časti lebky reprezentujú skutočné fosílne dôkazy, pričom zvyšok je „rekonštrukciou“. Vieme však, že mechanizmus sluchu je taký, aký sa nachádza u suchozemských živočíchov, a že fosília bola nájdená v riečnych sedimentov s inými suchozemskými zvieratami.10 Takže dôkazy poukazujú na to, že to bol pravdepodobne suchozemským cicavcom a nie prechodnou formou.11

pakicetus
hore vľavo: „Rekonštrukcia“10,12 hore vpravo: Kompletnejšia kostra13
dole vľavo: Čo sa skutočne našlo10,12   dole vpravo: Nová rekonštrukcia15

Potom, ako som napísal knihu Vyvrátenie evolúcie, nový výskum vyvrátil túto rekonštrukciu. To poukazuje na často opakujúci sa fenomén v evolučnej paleontológie. Mnohé z údajných prechodných foriem sú založené na úryvkovité pozostatky, ktoré sa preto dajú interpretovať niekoľkými spôsobmi, podľa axiómov interpretera. Evolučné predsudky spôsobia, že mnohé pozostatky sú často interpretované ako prechodné, ako sa stalo s Gingerichom, a to prevláda pri tvrdeniach o ľudoopoch. Keď sa však objavia ďalšie kosti, tak sa fosílie skoro vždy zhodujú s jedným druhom alebo iným a už nie sú prijateľné ako prechodné formy. Je taktiež pozoruhodné, že údajné prechodné formy sú často zvestované v médiách, pričom odvolania sú zvyčajne stíšené alebo nepublikované.

Prominentný expert na veľryby, Thewissen, a jeho kolegovia objavili ďalšie kosti Pakiceta a publikovali svoju prácu v žurnály Nature.13 Komentár o tejto práci v tom istom vydaní14 vraví: „všetky predlebečné kosti naznačujú, že pakicetidy boli suchozemskými cicavcami a… naznačujú, že tieto zvieratá boli bežcami, pričom iba ich nohy sa dotýkali Zeme.“ (Pozrite ilustráciu vpravo hore.) To je veľmi odlišné od Gingerichovho obrazu zvieraťa prispôsobeného pre život vo vode! Evolučné predsudky sú však stále jasné, keď popisujú Pakiceta ako „suchozemský veľrybí druh“ a vravia, že „prvé veľryby boli úplne suchozemské a boli výkonnými bežcami.“ Avšak výraz „veľryba“ sa stáva bezvýznamným, ak dokáže opísať aj suchozemské cicavce a neposkytuje žiadny náhľad na to, ako sa v skutočnosti morské veľryby údajne vyvinuli.

Taktiež „pevné anatomické dáta“ odporujú predchádzajúcim teóriám o veľrybích predkoch. Článok v novinách s názvom „Fosílne objavy ukázali, že veľryby a skoré prasatá sú príbuzné“ hovorí:

„Dodnes si paleontológovia mysleli, že sa veľryby vyvinuli z mesonychianov, čo je vyhynutý druh suchozemských mäsožravcov, pričom molekulárny vedci, ktorí študujú DNA, boli presvedčení, že sa vyvinuli z artiodactylov [párnokopytníkov].

„ „paleontológovia, vrátane mňa, sa mýlili“ povedal Gingerich.“

Takáto úprimnosť je chvályhodná a poukazuje na omyl dôvery údajným „dôkazom“ evolúcie. Je poľutovaniahodné, že Gingerich je stále oddaným materialistickým evolucionistom.

G.A. Mchedlidze, ruský expert na veľryby, taktiež vyjadril vážne pochybnosti o tom, či tvory, ako sú Pakicetus, Ambulocetus a iné – dokonca aj keby boli prijaté ako vodné cicavce – môžu byť naozaj považované za predchodcov moderných veľrýb. Namiesto toho ich považuje za úplne izolovanú skupinu.16

Rudimentárne nohy?

Mnohí evolucionisti podporujú evolúciu veľrýb vychádzajúc z toho, že majú rudimentárne zadné nohy, ktoré sa vyskytujú v ich tele. Avšak tieto tzv. „zvyšky“ nie sú vôbec zbytočné, ale pomáhajú posilniť reprodukčné orgány – tieto kosti sú rôzne u samcov a samíc, takže sa dajú lepšie vysvetliť stvorením než evolúciou.17 Podobne, ako v prípade údajne nefunkčných zadných chodidiel Basilosaura, nemali by sme predpokladať, že neznalosť funkcie znamená, že funkcia neexistuje.

Jeden mýtus propagovaný niektorými evolucionistami hovorí, že sa našli niektoré veľryby so zadnými chodidlami, spolu so stehennými a kolennými svalmi. Avšak táto rozprávka pravdepodobne vzrástla z legendárneho prírastku k pravdivému záznamu o skutočnom vorvaňovi, ktorý mal 14 cm hrču s 12 cm kusom kosti vo vnútri. Vorvane sú väčšinou okolo 19 m dlhé, takže tento abnormálny kus kosti je nepatrný v porovnaní s veľrybou – to sotva môžeme považovať za „nohu“!18

spermwhale

Referencie a poznámky

  1. R. Howlett, Flipper's Secret, New Scientist 154(2088):34–39, 28 June 1997. Návrat k textu.
  2. U. Varanasi, H.R. Feldman, and D.C. Malins, Molecular Basis for Formation of Lipid Sound Lens in Echolocating Cetaceans, Nature 255(5506):340–343, 22 May 1975. Návrat k textu.
  3. E.J. Slijper, Dolphins and Whales (Ann Arbor, MI: University of Michigan Press, 1962), p. 17. Návrat k textu.
  4. C. Zimmer, Back to the Sea, Discover, p. 83, January 1995. Návrat k textu.
  5. To je plne vysvetlené v W.J. ReMine, The Biotic Message (St. Paul, MN: St. Paul Science, 1993), chapter 8 (see review). Návrat k textu.
  6. D. Batten, A whale of a tale? Journal of Creation 8(1):2–3, 1994. Návrat k textu.
  7. J.G.M. Thewissen, S.T. Hussain, and M. Arif, Fossil Evidence for the Origin of Aquatic Locomotion in Archeocete Whales, Science 263(5144):210–212, 14 January 1994. Perspective by A. Berta, What is a Whale?, same issue, p. 180–181. Návrat k textu.
  8. B.J. Stahl, Vertebrate History: Problems in Evolution (New York: McGraw-Hill, 1974), p. 489; emphasis added. Návrat k textu.
  9. The Press Enterprise, 1 July 1990. A–15. Návrat k textu.
  10. P.D. Gingerich, N.A. Wells, D.E. Russell, and S.M.I. Shah, Science 220(4595):403–6, 22 April 1983. Návrat k textu.
  11. A detailed analysis of alleged whale intermediates is A.L. Camp, The overselling of whale evolution, Creation Matters 3(3):1–5, May–June 1998; also online at trueorigin.org/whales.php. Návrat k textu.
  12. P.D. Gingerich, J. Geol. Educ. 31:140–144, 1983. Návrat k textu.
  13. Thewissen, J.G.M., Williams, E.M, Roe, L.J. and Hussain, S.T., Skeletons of terrestrial cetaceans and the relationship of whales to artiodactyls, Nature 413:277–281, 20 September 2001; nature.com/articles/35095005. Návrat k textu.
  14. Muizon, C. de, Walking with whales, Nature 413:259–260, 20 September 2001; nature.com/articles/35095005. Návrat k textu.
  15. Pakicetus … eight years on. Illustration: Carl Buell, www.neoucom.edu/Depts/Anat/Pakicetid.html. Návrat k textu.
  16. G. A. Mchedlidze, General Features of the Paleobiological Evolution of Cetacea, translated from Russian (Rotterdam: A.A. Balkema, 1986), p. 91. Návrat k textu.
  17. J. Bergman and G. Howe, Vestigial Organs Are Fully Functional, Creation Research Society Monograph No. 4. Návrat k textu.
  18. C. Wieland, The strange tale of a leg on a whale, Creation 20(3):10–13, June–August 1998. Návrat k textu.

Helpful Resources