Explore
Also Available in:
refuting_evolution

Obsah

Predslov & Úvod

1. kapitola: Evolúcia a stvorenie, veda a náboženstvo, fakty a predsudky

2. kapitola: Variácia a prirodzený výber vs. evolúcia

3. kapitola: Chýbajú články

4. kapitola: Evolúcia vtákov?

5. kapitola: Evolúcia veľrýb?

6. kapitola: Ľudia: obraz Boha alebo pokročilé ľudoopy?

7. kapitola: Astronómia

8. kapitola: Ako stará je Zem?

9. kapitola: Je vysvetlenie dizajnu legitímne?

10. kapitola: Záver

Vyvrátenie evolúcie

Príručka pre študentov, rodičov a učiteľov, ktorí čelia najnovším argumentom za evolúciu

autor: , Ph.D., F.M.
preložil: Jarier Wannous (facebook.com/Stvorenie512)

Ako stará je Zem?

Prvýkrát publikované vo „Vyvrátenie evolúcie“, kapitola 8

Evolucionisti si nesprávne myslia, že vďaka miliardám rokov času je evolúcia človeka z častíc možná. Takže kniha „Učenie o evolúcií a podstata vedy“ predkladá argumenty, o ktorých tvrdí, že sú dôkazom dlhého veku. To je graficky ilustrované na stranách 36-37: Ľudská existencia je taký malý segment na konci 5 miliardovej časovej línie, že musela byť schematicky zväčšená dvakrát, aby ju bolo vidieť.

Na druhej strane, keď niekto zakladá svoje myšlienky na Biblii, tak získa úplne iný obraz. Biblia hovorí, že človek bol stvorený 6 dní po stvorení, asi pred 6000 rokmi. Takže časová línia sveta vytvorená podľa Biblických údajov by ukázala človeka skoro na začiatku, nie na konci. Keby sme zobrali rovnako veľkú 39 cm časovú líniu, akú používa kniha Učenie o evolúcií, na reprezentovanie Biblickej histórie Zeme, tak by bol človek 1 tisícinu milimetra ďaleko od začiatku! Kresťania tiež berú vážne výroky Ježiša Krista, ktorý povedal: „Od počiatku stvorenia však stvoril ich [Boh] ako muža a ženu.“ (Marek 10:6), čo by dávalo zmysel s navrhnutou časovou líniou podľa Biblie, pričom by to diametrálne odporovalo časovej línii prezentovanej v knihe Učenie o evolúcií.

Táto kapitola analyzuje tvorbu skál a datovacie metódy z hľadiska toho, čo by predpovedali tieto dva konkurenčné modely.

Skaly

Obrovská hrúbka sedimentárnych hornín po celom svete sa často používa ako dôkaz pre dlhý vek. Na začiatku kniha Učenie o evolúcií podáva pomocnú definíciu na strane 33:

„Sedimentárne horniny sa vytvárajú, keď tuhé látky ponesené vetrom a vodou sa nahromadia vo vrstvách a potom sa stlačia novými nanosenými vrstvami. Sedimentárne horniny niekedy obsahujú fosílie vytvorené z častí organizmov, nanesené s inými tuhými látkami a materiálmi.“

Indoktrinácia o „dávnych časoch“ prichádza s výrokom: „… často nadobúdajú obrovskú hrúbku počas dlhých časových intervalov“. Avšak to je viac než ukazujú dôkazy. Veľká hrúbka by logicky mohla byť spôsobená malým množstvom vody počas dlhých časových intervalov alebo veľkým množstvo vody za krátky čas. Už sme hovorili o tom, ako rôzne predpoklady môžu spôsobiť odlišné interpretácie tých istých údajov, v tomto prípade vrstvy skál. Je to filozofické rozhodnutie, nie vedecké, aby sme preferovali prvú interpretáciu. Vzhľadom na to, že sedimentácia zvyčajne nastáva v dnešnej dobe pomaly, predpokladá sa, že vždy musela ísť pomaly. Ak je to pravda, tak potom museli byť vrstvy skál vytvorené za veľmi dlhý čas. Filozofia, že procesy sa vždy diali v podstate rovnakou rýchlosťou („prítomnosť je kľúčom minulosti“), sa často nazýva uniformitarianizmus.

Uniformitarianizmus bol takto definovaný na mojej vlastnej hodine geológie na univerzite v roku 1983 a bol prirovnávaný ku Katastrofizmu. Avšak od nedávna sa už slovo „uniformitarianizmus“ používa aj v iných kontextoch, aby znamenal aj stálosť prírodných zákonov, čo sa niekedy nazýva „metodologický uniformitarianizmus“, aby bol odlíšený od „formálneho uniformitarianizmu“.

Je potrebné poznamenať, že uniformitarianistickí geológovia už dávno povolili možnosť občasnej (lokalizovanej) katastrofickej udalosti. Moderná historická geológia však už vyrástla z tohto všeobecného princípu „pomalosti a postupnosti“, čo je stále preferovaným rámcom vysvetlenia akejkoľvek geologickej formácie. Napriek tomu dôkazy katastrofickej formácie sú také prenikavé, že existuje rastúce teleso neo-katastrofistov. Vzhľadom na ich predsudky preferujú, samozrejme, odmietnutie vysvetlenia globálnej potopy z Genesis.

Avšak kataklyzmatická globálna potopa by erodovala obrovské množstvo sedimentov a naniesla by ich inam. Mnohé organizmy by pritom boli veľmi rýchlo pochované a skamenené.

Nedávne katastrofy tiež poukazujú na to, že prudké udalosti, ako potopa opísaná v Genesis, by dokázali vytvoriť mnohé vrstvy skál veľmi rýchlo. Erupcia vrchu St. Helens v štáte Washington vyprodukovala 7,6 m jemne vrstvených sedimentov počas jedného popoludnia!1 Taktiež bolo zaznamenané, ako rýchly prúd piesku vytvoril asi 1 m nánosy jemných vrstiev na pláži v oblasti o veľkosti futbalového ihriska. Experimenty so sedimentáciou, ktoré urobil kreacionista Guy Berthault, ktorý robí niekedy aj s ne-kreacionistami, ukázali, že jemné vrstvy môžu vzniknúť mechanizmom seba-usporiadania počas usadenia rôzne veľkých častíc.2,3

V jednom z Berthaultových experimentov boli jemne vrstvené pieskovce rozbité na malé častice, ktoré sa usádzali vo vode s rôznou rýchlosťou prúdenia. Dokázalo sa, že vytvorili rovnako hrubé vrstvy bez ohľadu na rýchlosť prúdenia. To naznačuje, že pôvodná skala bola vytvorená podobným mechanizmom seba-usporiadania, po ktorom nasledovalo spájanie častíc dokopy.4 Žurnál Nature publikoval podobné experimenty evolucionistami o jedno desaťročie po Berthaultových prvých experimentoch.5

Keď začíname s predpokladom, že Biblia je Božie slovo a že je pravdivá, potom dokážeme odvodiť zmysluplné interpretácie údajov. Nie žeby boli všetky problémy vyriešené, ale mnohé z nich boli.

Ako je však na tom vysvetlenie „pomalé a postupné“? Zamyslite sa nad tým, ako dlho sa dokážu zachovať mŕtve zvieratá. Hniloba a iné živočíchy väčšinou odstránia akúkoľvek ich stopu za niekoľko týždňov. Mŕtve medúzy sa normálne rozpustia počas niekoľkých dní. Napriek tomu kniha Učenie o evolúcií má fotografiu fosílnej medúzy na strane 36. Je jasné, že nemohla byť pochovaná pomaly, ale rýchlo, sedimentmi prenesenými vodou. Táto voda mohla obsahovať rozpustené minerály, ktoré by spôsobili to, že sa sedimenty zlepili dokopy a tým rýchlo stvrdli.

Brožúra Stones and Bones6 ukazuje aj iné fosílie, ktoré sa museli vytvoriť rýchlo. Jednou z nich je 2 m dlhý ichthyosaurus (vyhynutý morský plaz podobný rybe), ktorý bol fosilizovaný počas pôrodu. Ďalšia je ryba fosilizovaná počas obeda. Existuje aj vertikálny kmeň stromu, ktorý prechádza niekoľkými vrstvami skál (preto termín polystrátové fosílie). Keby vyšším sedimentárnym vrstvám skutočne trvalo milióny alebo stovky rokov na ich sformovanie, vrch kmeňu stromu by dávno zhnil.

Iróniou je, že vedci NASA uznávajú, že na Marse boli „katastrofické potopy“,7 ktoré vytesali kaňony8 napriek tomu, že tam v dnešnej dobe nie je prítomná žiadna tekutá voda. Odmietajú však, že by globálna potopa nastala na Zemi, kde je dosť vody na pokrytie celej Zeme do hĺbky 2,7 km, keby Zem bola úplne uniformná, dokonca aj teraz voda pokrýva 71% Zemského povrchu! V skutočnosti, keby to neučila Biblia, tak by pravdepodobne nemali žiadny problém s globálnou potopou na Zemi. To znova ukazuje, ako predpoklady vedcov pôsobia na ich interpretáciu dôkazov.

Rádiometrické datovanie

Ako bolo vyššie poukázané, dôkaz geologického záznamu je konzistentný s katastrofami a existujú mnohé črty, ktoré sa ťažko vysvetľujú pomalými a postupnými procesmi. Evolucionisti však poukazujú na datovacie metódy, ktoré údajne potvrdzujú dlhý vek. Najznámejšie je rádiometrické datovanie. To je správne opísané v knihe Učenie o evolúcií na strane 35:

„Niektoré prvky, ako napríklad urán, prechádzajú rádioaktívnym rozpadom, aby vytvorili iné prvky. Meraním množstva rádioaktívneho prvku a prvku, do ktorého sa rozpadá, dokážu geológovia zistiť, koľko času prešlo, od kedy sa skala ochladila potom, ako bola roztopená.“

Avšak toto „zistenie“ dlhého veku je interpretáciou. Údaj, ktorý skutočne meriame, je pomer izotopov. Každý chemický prvok má väčšinou niekoľko rôznych foriem alebo izotopov, ktoré majú rôzne hmotnosti. Existujú aj iné možné interpretácie, podľa toho, s akými predpokladmi začíname. To môžeme znázorniť na presýpacích hodinách. Keď ich otočíme, z hornej časti padá piesok do dolnej časti rýchlosťou, ktorú dokážeme odmerať. Keby sme videli presýpacie hodiny, kde stále padá piesok, dokázali by sme povedať, ako dlho sa to presýpalo z množstva piesku v obidvoch častí a z rýchlosti padania piesku. Či? Najprv musíme urobiť tieto tri predpoklady:

10285-hourglass-slovak

Vieme povedať koľko prešlo času pomocou presýpacích hodín tým, že porovnáme množstvo piesku vo vrchnej časti (Rodič) a v dolnej časti (Dieťa).

  1. Poznáme množstvo piesku na začiatku v oboch častiach. Väčšinou sú presýpacie hodiny nastavené tak, aby v hornej časti bol všetok piesok. Ak to však nebude pravda, presýpanie piesku do dolnej časti by trvalo kratšie.

  2. Rýchlosť padanie bola stále rovnaká. Napríklad, keby nedávno piesok zvlhol piesok, padal by pomalšie ako predtým. Ak bola rýchlosť padania väčšia v minulosti, presýpanie by trvalo kratšie, než keby mal proces rovnakú rýchlosť ako teraz.

  3. Systém ostal uzavretý. To znamená, že žiaden piesok nebol pridaný alebo odstránený z hocijakej časti hodín. Avšak predpokladajme, že bol bez nášho vedomia piesok pridaný do dolnej časti, alebo odstránený z hornej časti. V tom prípade, keby sme počítali čas, od kedy bol všetok piesok hore, tak by sme spočítali dlhší čas ako v skutočnosti.

Kniha Učenie o evolúcií sa venovala predpokladu číslo 2:

„Napríklad si to vyžaduje, aby rýchlosť rádioaktívneho rozpadu bola konštantná a nebola ovplyvnená takými činiteľmi ako sú teplota a tlak – tieto závery boli potvrdené extenzívnym výskumom vo fyzike.“

Je pravda, že sa zdá, že v dnešnom svete sa rýchlosť rádioaktívneho rozpadu nemení a že nie je ovplyvnená teplotou alebo tlakom. Avšak rýchlosť rádioaktívneho rozpadu sme testovali iba okolo 100 rokov, takže si nemôžeme byť istí, že bola konštantná počas údajných miliárd rokov. Fyziky Dr. Russel Humphreys prišiel s návrhom, že rádioaktívny rozpad bol rýchlejší počas týždňa stvorenia a odvtedy ostal konštantným. Toto tvrdenie je podložené niekoľkými pozorovaniami, ako sú napríklad analýza rádiohalo, je to však stále iba provizórne.

Kniha Učenie o evolúcií sa taktiež venovala predpokladu číslo 3:

„Taktiež predpokladá, že skaly, ktoré sú analyzované, neboli zmenené počas procesu migráciou svojich atómov, čo si vyžaduje detailné informácie z geologických a chemických vied.“

To je obrovský predpoklad. Draslík a urán, ktoré sú častými rodičmi, sú ľahko rozpustné vo vode, takže by mohli byť vylúhované zo skál. Argón, produkovaný rádioaktívnym rozpadom draslíka, je plyn, takže sa pohybuje celkom ľahko.

Anomálie

Existujú mnohé príklady, kedy datovacie metódy určili „vek“, ktorý bol zlý pre skaly so známym historickým vekom. Jedným z príkladov je skala zo sopky Mount St. Helens. Napriek tomu, že vieme, že skala bola sformovaná v roku 1986, určený „vek“ pomocou draslíkovo-argónovej (K-Ar) metódy bol 0,35 ± 0,05 miliónu rokov.9 Ďalším je K-Ar „datovanie“ piatich andezitových lávových prúdov z Mt Ngauruhoe na Novom Zélande. Určené „veky“ boli medzi 0,27 až 3,5 miliónmi rokov - ale jeden lávový prúd nastal v roku 1949, tri v roku 1954 a jeden v roku 1975!

To, čo sa stalo znamená, že nadbytočný Argón (40Ar*) z magmy (roztopené skaly) bol uväznený v skale, keď stuhla. Sekulárna vedecká literatúra taktiež zaznamenáva mnohé príklady nadbytočného 40Ar*, ktorý spôsobil „veky“ miliónov rokov v skalách známeho historického veku. Zdá sa, že tento nadbytok pochádza z vrchného plášťa, hneď pod Zemskou kôrou. To je konzistentné s mladou Zemou – argón mal príliš málo času na únik.10

  • Ak nadbytočný 40Ar* dokáže spôsobiť zveličené veky skál známeho veku, prečo by sme mali dôverovať metóde pri skalách neznámeho veku?

Ďalším problémom sú konfliktné veky medzi rôznymi metódami. Ak dve metódy nesúhlasia navzájom, tak aspoň jeden z nich sa musí mýliť. V Austrálii napríklad bolo nejaké drevo pokryté bazaltovým lávovým prúdom, ako sa dá vidieť zo zuhoľnatenia. „Vek“ dreva bol určený pomocou analýzy rádiouhlíka (14C) na 45000 rokov, pričom bol „vek“ bazaltu určený pomocou K-Ar metódy na asi 45 mil. rokov!11 Iné fosílne drevo z vyšších vrstiev skalách Permu bolo objavené z obsahov 14C. Odhaliteľný 14C by sa bol celý rozpadol, keby bolo drevo skutočne staršie ako 50 000 rokov, nieto ešte 250 mil. rokov, ktoré evolucionisti priraďujú týmto vrstvám skál.12 [aktualizácia: pozrite tiež Radiometric dating breakthroughs (v angličtine) pre ďalšie príklady 14C v uhlí a diamantoch, ktoré sú údajne milióny rokov staré.]

Podľa Biblickej chronológie dlhý vek nemôže byť skutočným dôvodom, prečo zaznamenávame dané pomery izotopov. Anomálie, ako tie vyššie spomínané, sú dobrým podporujúcim dôkazom, nie sme si však istí skutočným dôvodu vo všetkých prípadoch. Skupina kreacionistických geológov a fyzikov s titulom PhD z theCreation Research Society (Spoločnosť výskumu stvorenia) a Institute for Creation Research (Inštút pre výskum stvorenia) v súčasnosti pracuje na tejto téme. Ich cieľom je zistiť presné geochemické a/alebo geofyzikálne príčiny zaznamenaných pomerov izotopov.13 Jedným dobrým typom je spochybňovanie prvého predpokladu – začiatočné podmienky nie sú také, ako si evolucionisti myslia, ale sú ovplyvnené napríklad chemickými vlastnosťami skaly, ktorá sa roztopila, aby sformovala magmu. [aktualizácia: ukázalo sa, že druhý predpoklad bol najzraniteľnejší, pričom silné dôkazy poukazujú na to, že rádioaktívny rozpad bol oveľa rýchlejší v minulosti. Pozrite výsledok ich experimentov v Radioisotopes & the Age of the Earth 1. a 2. diel]

Dôkazy pre mladú Zem

V skutočnosti 90% metód, ktoré sa používajú na určenie veku Zeme, naznačujú vek oveľa menší ako miliardy rokov, ktoré presadzujú evolucionisti. Niektoré z nich:

  • Červené krvinky a hemoglobín boli objavené v niektorých (nefosilizovaných) kostiach dinosaurov. Tieto však nemohli vydržať viac ako niekoľko tisícročí – určite nie 65 miliónov rokov, odkedy žili dinosaury na Zemi, podľa toho, čo tvrdia evolucionisti.14

  • Magnetické pole Zeme sa rozpadáva tak rýchlo, že nemohlo byť staršie ako 10 000 rokov. Rýchle premeny počas roku potopy a fluktuácie hneď po nej spôsobili ešte rýchlejší rozpad energetického poľa.15

  • Hélium sa vlieva do atmosféry kvôli rádioaktívnemu rozpadu, avšak malé množstvo uniká. Napriek tomu je jeho celkové množstvo v atmosfére iba 1/2000 z toho, čo je očakávané, keby atmosféra bola skutočne miliardy rokov stará. Hélium pôvodne uniklo zo skál. Tento proces sa deje celkom rýchlo, napriek tomu je v skalách veľké množstvo hélia, ktoré nemalo dostatočný čas na únik – určite nie miliardy rokov.16

  • Supernova je výbuch veľkej hviezdy – výbuch je taký jasný, že je na chvíľu jasnejší ako zvyšok galaxie. Zvyšky supernovy (SNRs) by sa mali rozpínať stovky a tisíce rokov podľa fyzikálnych rovníc. Napriek tomu neexistujú veľmi staré, široko rozšírené SNRs (3. štádium) a veľmi málo stredne starých (2. štádium) SNRs v našej galaxii, Mliečnej dráhe alebo v jej družicových galaxiách, Magellanových mrakov. To je presne, čo by sme očakávali, keby tieto galaxie neexistovali dosť dlho pre široké rozpínanie.17

  • Mesiac sa pomaly odďaľuje od Zeme, asi 4 cm ročne, a táto rýchlosť mohla byť väčšia v minulosti. Aj keby sa Mesiac začal odďaľovať takýmto spôsobom od času, kedy sa oddelil od Zeme, tak by mu to trvalo iba 1,37 miliardy rokov, aby sa dostal na svoju súčasnú pozíciu. To nám poskytuje maximálny možný vek Mesiaca – nie skutočný vek. Ten je príliš mladý pre evolúciu (a oveľa mladší ako „vek“, ktorý bol určený mesačným skalám).18

  • Soľ sa vlieva do mora oveľa rýchlejšie ako uniká. More nie je dostatočne slané na to, aby sa tento proces mohol diať miliardy rokov. Dokonca aj keby sme evolucionistom dopriali štedré predpoklady, tak by moria nemohli byť staršie ako 62 miliónov rokov – čo predstavuje čas oveľa mladší než miliardy rokov, v ktoré evolucionisti veria. Opäť to naznačuje maximálny vek a nie skutočný vek.19

Niekoľko ďalších procesov, ktoré sa nezhodujú s miliardami rokov, sú poskytnuté v brožúre Evidence for a Young World od Dr Russella Humphreysa.

Kreacionisti priznávajú, že nedokážu dokázať vek Zeme pomocou nejakej vedeckej metódy. Uvedomujú si, že všetky vedy sú neisté, pretože nemáme všetky údaje, obzvlášť keď pracujeme s minulosťou. Táto skutočnosť je pravdivá pre kreacionistické aj evolucionistické vedecké argumenty – evolucionisti museli taktiež opustiť mnohé „dôkazy“ pre evolúciu. Napríklad ateistický evolucionista W.B. Provine priznáva: „Väčšina toho, čo som sa naučil v škole (1964-68), je alebo zlé, alebo sa to výrazne zmenilo.“20 Kreacionisti rozumejú limitom týchto datovacích metód lepšie ako evolucionisti, ktorí tvrdia, že dokážu použiť isté súčasné procesy na to, aby „dokázali“, že je Zem miliardy rokov stará. V skutočnosti všetky metódy, ktoré určujú vek niečoho, vrátane tých, ktoré poukazujú na mladú Zem, závisia od nedokázateľných predpokladoch.

Kreacionisti v konečnom dôsledku určujú vek Zeme podľa chronológie Biblie. Robia to tak, pretože veria, že je to presný záznam očitého svedka o histórií sveta, o ktorom sa dá dokázať, že je konzistentný s mnohými údajmi.

Dodatok: John Woodmorappe publikoval detailný výskum, ktorý poukazuje na falošnosť rádiometrického „datovania“, vrátane izochronickej metódy: The Mythology of Modern Dating Methods (El Cajon, CA: Institute for Creation Research, 1999).

Referencie a poznámky

  1. S.A. Austin, Mount St. Helens and Catastrophism, Proceedings of the First International Conference on Creationism, 1:3–9, ed. R.E. Walsh, R.S. Crowell, Creation Science Fellowship, Pittsburgh, PA, USA, 1986; for a simplified article, see K. Ham, I got excited at Mount St Helens! Creation 15(3):14–19, June–August 1993. Návrat k textu.
  2. Don Batten, Sandy stripes, Creation 19(1):39–40, December 1996–February 1997. Návrat k textu.
  3. P. Julien, Y. Lan, and G. Berthault, Experiments on Stratification of Heterogeneous Sand Mixtures, Journal of Creation 8(1):37–50, 1994. Návrat k textu.
  4. G. Berthault, Experiments on Lamination of Sediments, Journal of Creation 3:25–29, 1988. Návrat k textu.
  5. H.A. Makse, S. Havlin, P.R. King, and H.E. Stanley, Spontaneous Stratification in Granular Mixtures, Nature 386(6623):379–382, 27 March 1997. See also A. Snelling, Nature Finally Catches Up, Journal of Creation 11(2):125–6, 1997. Návrat k textu.
  6. Carl Wieland, Stones and Bones, (Green Forest, AR: Master Books, Inc., 1994). Návrat k textu.
  7. R.A. Kerr, Pathfinder Tells a Geologic Tale with One Starring Role, Science 279(5348):175, 9 January 1998. Návrat k textu.
  8. O. Morton, Flatlands, New Scientist 159(2143):36–39, 18 July 1998. Návrat k textu.
  9. S.A. Austin, Excess Argon within mineral Concentrates from the New Dacite Lava Dome at Mount St. Helens Volcano, Journal of Creation 10(3):335–343, 1986. Návrat k textu.
  10. A.A. Snelling, The Cause of Anomalous Potassium-Argon ‘Ages’ for Recent Andesite Flows at Mt. Ngauruhoe, New Zealand, and the Implications for Potassium-Argon ‘Dating,’ Proceedings of the Fourth International Conference on Creationism, Creation Science Fellowship, Pittsburgh, ed. E. Walsh, 1998, p. 503–525. This document lists many examples. For example, six were reported by D. Krummenacher, Isotopic Composition of Argon in Modern Surface Rocks, Earth and Planetary Science Letters 8(2):109–117, April 1970; five were reported by G.B. Dalrymple, 40Ar/36Ar Analysis of Historic Lava Flows, Earth and Planetary Science Letters 6(1):47–55, 1969. Also, a large excess was reported in D.E. Fisher, Excess Rare Gases in a Subaerial Basalt from Nigeria, Nature Physical Science 232(29):60–61, 19 July 1971. Návrat k textu.
  11. A.A. Snelling, Radioactive ‘dating’ in conflict, Creation 20(1):24–27, December 1997–February 1998. Návrat k textu.
  12. A.A. Snelling, Stumping old-age dogma, Creation 20(4):48–50, September–November 1998. Návrat k textu.
  13. Institute for Creation Research, Acts and Facts 27(7), July 1998. Návrat k textu.
  14. C. Wieland, Sensational dinosaur blood report! Creation 19(4):42–43, September–November 1997; based on research by M. Schweitzer and T. Staedter, The Real Jurassic Park, Earth, June 1997, p. 55–57. [Update: see Squirming at the Squishosaur and the linked articles for more recent evidence of elastic blood vessels in T. rex bones.] Návrat k textu.
  15. D.R. Humphreys, Reversals of the Earth’s Magnetic Field During the Genesis Flood, Proceedings of the First International Conference on Creationism, vol. 2 (Pittsburgh, PA: Creation Science Fellowship, 1986), p. 113–126; J.D. Sarfati, The earth’s magnetic field: evidence that the earth is young, Creation 20(2):15–19, March–May 1998. Návrat k textu.
  16. L. Vardiman, The Age of the Earth’s Atmosphere: A Study of the Helium Flux through the Atmosphere (El Cajon, CA: Institute for Creation Research, 1990); J.D. Sarfati, Blowing old-earth belief away: helium gives evidence that the earth is young, Creation 20(3):19–21, June–August 1998. Návrat k textu.
  17. K. Davies, Distribution of Supernova Remnants in the Galaxy, Proceedings of the Third International Conference on Creationism, ed. R.E. Walsh, 1994, p. 175–184; J.D. Sarfati, Exploding stars point to a young universe, Creation 19(3):46–49, June–August 1998. See also How do spiral galaxies and supernova remnants fit in with Dr Humphreys’ cosmological model? Dr Russell Humphreys himself explains …. Návrat k textu.
  18. D. DeYoung, The Earth-Moon System, Proceedings of the Second International Conference on Creationism, vol. 2, ed. R.E. Walsh and C.L Brooks, 1990, 79–84; J.D. Sarfati, The moon: the light that rules the night, Creation 20(4):36–39, September–November 1998. Návrat k textu.
  19. S.A. Austin and D.R. Humphreys, The Sea’s Missing Salt: A Dilemma for Evolutionists, Proceedings of the Second International Conference on Creationism, Vol. 2, 1990, 17–33; J.D. Sarfati, Salty seas: evidence for a young earth, Creation 21(1):16–17, December 1998–February 1999. Návrat k textu.
  20. Teaching about Evolution and the Nature of Science, A Review by Dr Will B. Provine; available online from fp.bio.utk.edu/darwin/NAS_guidebook/provine_1.html. (cited 18 February 1999). Návrat k textu.